Oficiálny program

Prezident Andrej Kiska v pondelok vystúpil s príhovorom v Banskej Bystrici na oslavách 72. výročia Slovenského národného povstania. Poďakoval sa účastníkom povstania aj predstaviteľom krajín, ktorých občania alebo rodáci sa zúčastnili bojov v povstaní.

Zároveň upozornil, že nemôžeme ľahostajne prehliadať názory, že 29. august 1944 bol čiernym dňom slovenských dejín. A že musíme porozumieť príčinám otvorenej podpory neonacizmu, fašizmu, rasizmu a čoraz otvorenejšie šíreným prejavom nenávisti.

Pri príležitosti 72. výročia povýšil prezident dvoch účastníkov SNP do generálskej hodnosti – nadporučíka Michala Petra (in memoriam) a plukovníka vo výslužbe Ľudvika Šestáka.

Michal Petro vystúpil do armády SR v roku 1940. Po odvelení na východný front zbehol spolu s kapitánom Jánom Nálepkom. Vystúpil do ČS armádneho zboru, v ktorom bol pobočníkom generála Ludvíka Svobodu. Neskôr, ako pobočník generála Jána Goliana, bol prevelený na povstalecké územie SR. Bol zajatý Gestapom. Pravdepodobne bol popravený v koncentračnom tábore spolu s generálom Golianom a generálom Rudolfom Viestom.

Ľudvik Šesták vstúpil do armády SR v roku 1941. Z armády zbehol a vstúpil do ČS armádneho zboru. V bojoch bol ťažko zranený. V roku 1949 bol vyznamenaný ČS vojnovým krížom.

Celý príhovor prezidenta Andreja Kisku:

„V tento deň je našou cťou a povinnosťou osláviť hrdinstvo. Vzdať poctu padlým a úctu odvahe. Poďakovať sa za česť, ktorú v roku 1944 vrátili Slovensku účastníci-bojovníci Slovenského národného povstania. Jedného z najväčsích protifašistických povstaní v Európe počas II. svetovej vojny.

Môžeme tu dnes stáť ako hrdí a sebavedomí občania Slovenskej republiky a hrdí slobodní Európania aj vďaka povstalcom z augusta roku 1944. Máme o čo opierať demokratické korene Slovenskej republiky - hlavne vďaka nim. Sme súčasťou moderných európskych dejín, ktoré sme pomáhali vybojovať proti zlu a barbarstvu fašizmu a nacizmu - práve vďaka nim. Vďaka povstaleckej armáde desaťtisícov odvážnych občanov, ktorí sa rozhodli vstúpiť do Slovenského národného povstania. Ktorí pomenovali zlo a ktorí sa tomuto zlu postavili.

Títo muži, ženy a veľkrát ešte chlapci neodišli od svojich rodín a z vojnového zázemia do Povstania preto, aby sa z neho nevrátili. Ale mnohí v tomto boji padli. Určite sa nepostavili zlu preto, aby trpeli oni a ich rodiny - ale útrapy boli obrovské, väčšine z nás dnes nepredstaviteľné... a oni vydržali a vytrvali.

Možno si niektorí v deň vypuknutia Povstania 29. augusta roku 1944 predstavovali ľahší boj, dobrodružstvo alebo možno aj rýchle vojenské víťazstvo. Ale nevzdali sa, aj keď sa boj stal krutým a bojovali proti presile, ani keď vidina vojenského víťazstva Povstania na našom území slabla. A nakoniec – a to napriek vojenskému potlačeniu Povstania - vo svojom boji o charakter Slovenska zvíťazili.

Sme im vďační. Každý rok oslavujeme hrdinov. Každý rok si pripomíname padlých. A každý rok ubúda priamych účastníkov Povstania, ktorí si pamätajú, ktorí zažili a prežili - a ktorým ešte môžeme poďakovať osobne.

Ale myslím, že by sme mali urobiť viac.

V týchto dňoch som počul jedného z účastníkov Povstania, ako hovorí, že každý z nich má svoje spomienky a svoje príbehy. Že sa na ne samozrejme nedá zabudnúť. Ale že nie je podstatné o nich hovoriť. Lebo podstatné je hovoriť o tom, proti čomu sa vzbúrili, proti čomu povstali. O povstaní proti nacizmu a fašizmu - tomu zvonku, ale aj tomu, ktorý prestavoval režim u nás doma na Slovensku.

Niekedy si kladiem otázku, čo by mi dnes – keby žil – povedal môj dedo, aktívny partizán a bojovník za slobodu a demokraciu. Čo by nám povedali a čo by sa nás dnes pýtali desaťtisíce priamych účastníkov povstania, a ďalši ľudia, ktorí im vtedy pomáhali - keby všetci dnes žili.

Myslím, že by sa na mnohých veciach nezhodli. Tak ako sa na mnohých veciach nezhodneme my. Ale na jednom sa vtedy zhodli. Prekonali aj najväčšie politické, ideologické a náboženské rozdiely a zhodli sa na tom, že sloboda, rovnosť bez náboženských alebo rasových predsudkov, ľudské práva a ľudská dôstojnosť stoja nad všetkým - a sú aj našimi hodnotami. Tu u nás doma na Slovensku. Že niet takých rozdielov medzi demokratmi, ktoré sú väčšie ako spoločný odpor proti fašizmu, rasizmu, antisemitizmu a podobným ideológiám. Že sa nestačí prizerať, taktizovať, tolerovať, čakať, čo sa stane, ale že treba tieto hodnoty aktívne brániť a vybojovať.

Preto sa mi zdá, že ani my dnes nemôžeme taktizovať. Že sa nedá chodiť na toto miesto, že sa nedá so vztýčenou hlavou sa hlásiť k tejto skvelej kapitole našich moderných dejín a klásť vence k pamätníkom padlých - a zároveň tak nejako ľahostajne prehliadať názory, že vraj 29. august 1944 bol čiernym dňom slovenských dejín.

Že môžeme a musíme porozumieť príčinám otvorenej podpory neonacizmu, fašizmu, rasizmu a čoraz otvorenejšie šíreným prejavom nenávisti. Ale to neznamená uzatvárať kompromisy s ich nositeľmi alebo chápavo či dokonca ospravedlňujúco odvracať zrak. Musí byť každému jasné, že podpora takýmto ideológiám a ich prejavom nie je vzdorom národa, ale hanbou človeka.

A čo samozrejme nemôžeme a nesmieme, je mať štátny sviatok povstania proti fašizmu a zároveň štátnu toleranciu, benevolenciu k akýmkoľvek prejavom fašizmu.

Na to treba upozorniť dnes - a na to treba dávať pozor denne.

Dámy a páni, vážení hostia

Dovoľte mi poďakovať sa tu prítomným účastníkom Slovenského národného povstania. Oni netaktizovali, nečakali, čo sa stane, ale šli a bojovali. Ďakujeme. A ďakujem aj za to, že ste poctili – mnohí už aj napriek chatrnému zdraviu - svojou prítomnosťou toto spomienkové podujatie. A mne bude veľkou cťou o niekoľko minút povýšiť dvoch účastníkov Povstania do generálskej hodnosti.

Rovnako tak ďakujem za účasť predstaviteľom krajín, ktorých občania alebo rodáci sa zúčastnili bojov v Slovenskom národnom povstaní. Ďakujeme vám – Rusi, Česi, Ukrajinci, Rumuni, Francúzi,Bulhari, Poliaci, Maďari a mnohí ďalší. Odovzdajte prosím vaším občanom srdečné pozdravy zo Slovenska.

A všetkým mojím spoluobčanom by som rád poprial, aby sme mali dnešný deň slávnostný.

Aby nám dnešný deň dával hrdosť. Zdravú pýchu, sebavedomie, ale aj svedomie a odhodlanie. Svedomie a odhodlanie aktívne sa postaviť za naše hodnoty. Za hodnoty Slovenského národného povstania. Za hodnoty ľudí, ktorí v ňom obetovali svoje životy. Za hodnoty demokratického a slobodného moderného Slovenska a slobodnej a demokratickej Európy.“