Oficiálny program

Prezident Andrej Kiska sa vo štvrtok vyjadril k nedeľňajšiemu referendu v Gabčíkove, v ktorom miestni obyvatelia odmietli zriadenie dočasného utečeneckému tábora.

„Minulý týždeň sa v obci Gabčíkovo konalo miestne referendum o dočasnom umiestnení utečencov v zariadení na území tejto obce. Skončilo sa bez prekvapenia - jednoznačným zamietavým výsledkom.

Myslím, že sa veľmi nepomýlim, ak poviem, že v tomto čase by sa podobné referendum skončilo s podobným výsledkom asi v ktorejkoľvek obci alebo meste na Slovensku. Také sú prevládajúce nálady: obavy a strach - presvedčenie, že nás sa to netýka - argument, že máme aj bez toho dosť vlastných starostí a problémov.

Je zodpovednosťou vlády, ako bude v tejto veci ďalej postupovať. Ale chcem povedať úplne jasne, že v plnení záväzkov, ktoré naša vláda v tejto veci prevzala, má moju plnú podporu.

Slovensko by nemalo byť na chvoste štátov Európskej únie v počte utečencov, ktorých sme ochotní prijať. V prípade utečencov, ktorých vláda plánuje umiestniť v Gabčikove, ide navyše o dočasný pobyt a ide o symbolickú pomoc nášmu partnerovi, susedovi - Rakúsku. Ktoré pomáha tak, ako to robí posledné desaťročia. A kam sa aj z našej krajiny v minulosti uchýlili desaťtisíce ľudí.

Myslím, že výsledok referenda, ktorý by bol podobný kdekoľvek na Slovensku, je dôsledkom viacerých chýb, ktoré sa stali. Aj v našej domácej debate na Slovensku. A myslím, že je najvyšší čas, aby sme všetci ľudia zodpovední za riadenie štátu - aj tí, ktorí sa o riadenie štátu budú uchádzať onedlho vo voľbách - jasne povedali slovenskej verejnosti: Budeme štátom, ktorý postaví na svojej hranici múr, a budeme teoretizovať o tom, čo by mali urobiť iní? Alebo sa budeme na spoločných rozhodnutiach aj podieľať a na seba zoberieme aj časť svojej zodpovednosti za našu Európu? Pri ochrane hraníc Európy, ale aj tu, vo vnútri Európskej únie, kam sa už utečenci uchýlili v ohrození holého života.

Prestaňme vyvolávať dojem, že to, čo môžeme urobiť a čo sa od Slovenska ako partnera v Európskej únii očakáva - teda aktuálna pomoc s malou časťou utečencov - a dočasne niekoľkými stovkami premiestnenými z Rakúska - že tým sa na Slovensko valí bezpečnostná, kultúrna alebo sociálna katastrofa. Lebo to nie je pravda.

Nemá zmysel, aby sme sa obracali na ľudí, ktorí vyvolávajú strach zámerne. Lebo aj takí sú, nie je ich málo a v slobodnej krajine a v ére internetu majú dostatok možností šíriť obavy, strach aj nenávisť. Oni nie sú proti utečencom. Strach a nenávisť je ich program. A je čas medzi týmto programom strachu a nenávisti - a všetkými ostatnými - urobiť jasnú čiaru.

Na druhej strane neodsudzujme ale, prosím,ľudí ktorí majú iba obavy z neznámeho. Veľakrát sú ich jedinou informáciou výroky - veľakrát výroky politikov - o utečencoch ako o utajených teroristoch. Alebo, tak ako v Gabčíkove, ľudia nemajú dosť informácií a nikto s nimi seriózne nehovorí.

Dokážem pochopiť aj to, ak si v takejto atmosfére ľudia, ktorým sa u nás ťažko žije, povedia, že my tu máme iné starosti. Nepotrebujeme ďalšie.

Ale väčšina z tých, ktorí k tejto veci hovoria v parlamente a v médiách, a to predovšetkým politikov, veľmi dobre vedia, že prijatím svojho malého dielu utečencov a dočasnou pomocou Rakúsku neohrozujeme našu krajinu, ani našu bezpečnosť. Že medzi tisíckami ľudí z iných kultúr a iných etník, ktorí prišli na Slovensko v priebehu posledných 25 rokov a dnes tu žijú a pracujú, nie je ani vyššia kriminalita, ani iné ohrozenie.. A to, o čom hovoríme dnes v súvislosti s úlohou Slovenska v tejto utečeneckej kríze, sme schopní zvládnuť.

Na Slovensku sú ale, samozrejme, aj ľudia, ktorí chcú pomôcť iným ľuďom na ich úteku od istej smrti alebo každodenného násilia. Myslím, že rozumom si uvedomujú, že nepomôžu každému. Nie je to možné. Ale srdcom sú presvedčení, že ak môžu pomôcť aspoň niekomu, tak sú pripravení to urobiť. Chcem sa im poďakovať. Pretože takýto rozum a takéto srdce je čosi, čo k Slovensku patrí, čo našej krajine svedčí.“