Krátka história

Dejiny Slovenska ako stredoeurópskej krajiny tvoria viaceré civilizačné vrstvy.

Historicky prvým doloženým etnikom boli kmene Keltov (5. – 1. storočie pred našim letopočtom). Najväčšie keltské oppidum (usadlosť mestského typu) na území súčasného Slovenska sa nachádzalo na mieste Bratislavy. V prvej polovici 1. storočia pred našim letopočtom razili na tomto mieste strieborné mince s nápismi mien významných osôb, napríklad Biatec.

V období od polovice 1. storočia do začiatku 5. storočia obýval územie dnešného Slovenska germánsky kmeň Kvádov, v tesnom susedstve Rímskej ríše. Carnuntum, hlavné mesto provincie Panónia, sa nachádzalo neďaleko Bratislavy na území dnešného Rakúska. V časoch najväčšieho rozkvetu malo až 50-tisíc obyvateľov a od začiatku 2. storočia tu bola nasledujúce tri storočia umiestnená rímska XIV. légia Gemina ako ochrana rímskych hraníc proti germánskym vpádom.

Súčasťou rímskej ochrany hraníc (Limes Romanus) boli aj opevnenia a vojenské tábory nachádzajúce sa na území Slovenska: Gerulata pri Rusovciach, Devín, Iža pri Komárne.

V rokoch 172-180 prebiehali na území dnešného Slovenska boje, ktoré boli súčasťou Markomanských vojen medzi Rímskou ríšou a germánskymi kmeňmi Markomanov a Kvádov. Z tohto obdobia (zima 179/180) pochádza aj nápis na skale pri meste Trenčín (Laugaricio) o prezimovaní vojakov II. rímskej légie Italica.

Rímsky cisár a stoický filozof Marcus Aurelius, ktorý vojny proti Germánom viedol, napísal prvé časti svojho známeho diela Myšienky k sebe počas bojov pri rieke Hron.

Vrch Kriváň vo Vysokých Tatrách. Fotografia: Filip Kulisev, Master QEP, FBIPP

Slovania a Uhorské kráľovstvo

Na prelome 5. a 6. storočia začínajú v dôsledku veľkého sťahovania národov územie Slovenska osídľovať Slovania. V rokoch 623-658 vytvorili prvý slovanský štátny útvar v strednej Európe nazývaný Samova ríša, pričom časť jej pravdepodobného územia mala siahať aj na územie Slovenska.

Pripojením neskoršieho štátneho útvaru, Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva k Mojmírovmu Moravskému kniežatstvu, vznikol v roku 833 významný ranostredoveký štát, známy pod názvom Veľká Morava alebo Veľkomoravská ríša. Formovali ju kniežatá Mojmír I., Rastislav a najväčší územný a mocenský rozmach dosiahla počas vlády Svätopluka. Jadro tejto ríše tvorilo územie dnešnej Moravy, Slovenska a severného Maďarska.

Na žiadosť kniežaťa Rastislava prišli v roku 863 na Veľkú Moravu vyslanci byzantského cisára Konštantín (Cyril) a Metod. Ich pôsobenie znamenalo významný kultúrny rozvoj, vytvorili písmo hlaholiku, preložili do staroslovienskeho jazyka liturgické a biblické texty a staroslovienčina sa stala aj uznanou bohoslužobnou rečou. Po smrti Svätopluka nastal úpadok ríše, ktorý dovŕšila invázia maďarských kmeňov a okolo roku 907 Veľká Morava zanikla.

V roku 955 sa staromaďarskí bojovníci, po porážke v bitke pri rieke Lech nemeckým cisárom Otom I., vzdali a natrvalo usadili v Karpatskej kotline. V roku 1000 korunováciou Štefana I. za kráľa vzniklo Uhorské kráľovstvo. Samotnému Štefanovi v boji o trón pomáhali veľmoži slovanského pôvodu Hont a Poznan.

Bratislava dočasným centrom Uhorska

Vládnuci rod Arpádovcov nadviazal na veľkomoravskú tradíciu a vytvorili na území Slovenska Nitrianske údelné vojvodstvo. Toto vojvodstvo zväčša spravoval budúci uhorský kráľ, malo vlastnú armádu a razilo mince. Územie Slovenska sa stalo súčasťou Uhorského kráľovstva, a to až do jeho zániku v roku 1918.

Územie Slovenska neuniklo ničivému tatárskemu vpádu v roku 1241. Po tejto katastrofe povolával kráľ Belo IV. do krajiny osadníkov z cudziny a udeľoval privilégiá aj slovenským mestám.

Na konci vlády Arpádovcov disponovali mnohé šľachtické rody rozsiahlymi majetkami, ovládali najvyššie dvorské úrady a viedli politiku nezávislú od uhorského kráľa. Východné Slovensko ovládali Omodejovci a juhozápadné Matúš Čák Trenčiansky, prezývaný Pán Váhu a Tatier. V krajine vládla anarchia, ktorá vyvrcholila po vymretí Arpádovcov v roku 1301. Situáciu skonsolidoval až Karol Róbert z Anjou, ktorý odbojných veľmožov porazil.

Za vlády Anjoucov boli na našom území nájdené nové ložiská drahých kovov. Vďaka náleziskám v Kremnici a Banskej Štiavnici sa Slovensko stalo zlatou baňou Uhorska. V Kremnici sa razili zlaté florény a strieborné groše, ktoré patrili k najžiadanejším platidlám Európy.

Za vlády Žigmunda Luxemburského, ktorý bol neskôr korunovaný za cisára a českého kráľa, došlo k významnej prestavbe Bratislavského hradu. Žigmund musel čeliť tureckej hrozbe aj husitskému hnutiu. Kráľ Matej Huňady, ktorý je známy pod menom Korvín, sa počas svojej vlády rozhodol založiť vlastnú univerzitu. Za jej sídlo si vybral Bratislavu, mesto na Dunaji. Tento fakt sa premietol aj do samotného názvu prvej univerzity na Slovensku - Academia Istropolitana. Pôsobili na nej učenci, ktorí boli uznávaní v celej Európe.

Význam Bratislavy a Slovenska výrazne stúpol po porážke uhorských vojsk v bitke pri Moháči v roku 1526. V dôsledku neustálej tureckej hrozby bola Bratislava od roku 1536 dočasným hlavným mestom Uhorska a zároveň snemovým a korunovačným mestom. Územie Slovenska sa tak stalo na vyše 150 rokov jadrom Uhorska. Od roku 1563 do roku 1830 sa konali v Katedrále svätého Martina korunovácie Habsburgovcov za uhorských kráľov a kráľovné. Medzi korunovanými boli Maximilián I., Rudolf II. a Mária Terézia.

Najväčší rozmach Bratislavy je spojený s panovaním Márie Terézie. Dochádza k regulácii Dunaja a výstavbe mesta. V 18. storočí bola Bratislava najväčším a najľudnatejším mestom Uhorska. Hrad sa stal kráľovskou rezidenciou. V Korunnej veži uchovávali korunovačné klenoty. V meste zasadal až do roku 1848 uhorský snem.

18. storočie možno označiť za zlatý vek baníctva. Na Slovensku sa dolovalo zlato, striebro i meď, ktorá sa vyvážala do zahraničia. V roku 1770 vznikla v Banskej Štiavnici prvá vysoká škola na svete v odbore baníctva Banská akadémia. Vďaka školskej reforme Márie Terézie rástla gramotnosť aj národné povedomie Slovákov.

Spišský hrad z 11. - 12. storočia. Fotografia: Filip Kulisev, Master QEP, FBIPP

Vznik spisovného jazyka

Konštituovanie moderného slovenského národa začalo vystúpením katolíckeho kňaza Antona Bernoláka, ktorý ako prvý kodifikoval spisovný slovenský jazyk. Za jeho základ použil západoslovenské nárečie z oblasti Trnavy. Bernolákovské hnutie malo v sebe silne prítomný osvetový prvok, a to najmä vďaka pôsobeniu Juraja Fándlyho, ktorý svoju pozornosť zameral na riešenie praktických problémov spojených s každodenným životom sedliackeho ľudu. Bernolákom kodifikovaná slovenčina sa však neujala a prežívala iba v úzkej skupine katolíckeho kňazstva.

Úspešnejším bolo vystúpenie Ľudovíta Štúra, profesora bratislavského evanjelického lýcea, poslanca Uhorského snemu, novinára a politika. Svoj jazykovo-kodifikačný zámer podporil vydávaním prvých slovenských politicky orientovaných novín s názvom Slovenské národne noviny.

Pre svoj program sa mu podarilo získať skupinu jeho vlastných študentov, ktorí sa stali horlivými zástancami a propagátormi štúrovskej slovenčiny. Jej základom bol jazyk užívaný zemanmi na Liptove, Orave a vo Zvolenskej župe, vďaka čomu sa Štúrovi podarilo získať na svoju stranu aj časť dovtedy etnicky slovenskej aristokracie. Štúrov projekt bol úspešný aj preto, že sa mu podarilo prekonať konfesijné antagonizmy medzi slovenskými katolíkmi a evanjelikmi.

Štúr vystúpil spoločne s Jozefom Hurbanom a Michalom Hodžom počas revolúcie 1848 -1849 v ozbrojenom povstaní proti útlaku slovenského národa, keď uhorská vláda ignorovala požiadavky Slovákov v oblasti školstva, kultúry a samosprávy.

V Myjave založili 19. septembra 1848 prvú Slovenskú národnú radu (SNR) ako vrcholný politický orgán slovenského emancipačného revolučného pohybu. Tento pohyb vyvrcholil v druhej polovice 19. storočia založením Matice slovenskej v Martine (1863). Vznikla tým kultúrna, politická a vzdelávacia inštitúcia, ktorá združovala temer všetkých predstaviteľov slovenského emancipačného hnutia. Jej trvanie však bolo ukončené zásahom uhorskej vlády v roku 1875. Činnosť Matice slovenskej bola obnovená až po zániku Uhorska a vzniku Československa.

Totalita a Nežná revolúcia

Koniec prvej svetovej vojny znamenal pre všetky národy strednej Európy nový začiatok. Vďaka rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie a porážke Nemecka získali slobodu Poliaci, Litovci, Estónci, Lotyši, Chorváti, Srbi, Slovinci, Albánci, Česi a aj Slováci.

Historickým medzníkom bolo prijatie Martinskej deklarácie 30. októbra 1918, ktorou sa predstavitelia všetkých politických smerov rozhodli pre štátne spojenie Slovenska s Čechmi. Tým bol vyjadrený súhlas Slovákov so vznikom Československej republiky. Predchádzala tomu systematická politická aktivita Slovákov a Čechov v zahraničí. Rozhodujúci podiel na vzniku slobodného štátu mali profesor Tomáš Garrigue Masaryk, generál Milan Rastislav Štefánik a Dr. Edvard Beneš.

Vystúpenie z Uhorského kráľovstva a obdobie prvej ČSR znamenalo pre Slovákov rozvoj vo všetkých sférach života – v hospodárstve, vo vzdelaní, v kultúre, ale aj v prezentácii Slovenska v zahraničí. Československo ako jeden z prvých štátov na svete zaviedlo všeobecné a tajné hlasovacie právo bez rozdielu na pohlavie a majetok, osemhodinový pracovný čas, sociálne zabezpečenie pre pracujúcich a ochranu práv národnostných menšín. Počas jeho 20-ročnej existencie bol dokončený národotvorný proces Slovákov, ktorí získali vlastné školstvo, politické strany a kultúrne inštitúcie.

Prvým krokom k štátnej samostatnosti Slovenska bolo hnutie za autonómiu, ktorého snahy vyvrcholili v októbri 1938 jej uzákonením. Výraznejší posun nastal 14. marca 1939, keď bol pod nátlakom nacistického vodcu Adolfa Hitlera vyhlásený Slovenský štát, ktorý sa od júla toho istého roku oficiálne premenoval na Slovenskú republiku. Jej vedúci predstavitelia stáli počas celého trvania 2. svetovej vojny na strane agresívnej politiky nacistického Nemecka a súhlasili, aby sa z územia vtedajšieho Slovenska vyviezlo do koncentračných táborov 70-tisíc židovských spoluobčanov.

29. augusta 1944 zjednotené protifašistické sily vyhlásili v Banskej Bystrici Slovenské národné povstanie, ktorým sa Slováci prihlásili k celosvetovej antifašistickej koalícii. Povstanie bolo svojim rozsahom jedným z najväčších počas druhej svetovej vojny. Vojaci a partizánske jednotky dokázali v otvorených bojoch vzdorovať nemeckej presile až do konca októbra 1944, kedy museli z taktických dôvodov ustúpiť do hôr. Politickým cieľom povstania bolo znovuzriadenie demokratického Československa. Tieto plány však boli zmarené komunistickým pučom z februára 1948, ktorým bola na štyridsať rokov nastolená komunistická diktatúra.

Veľkú nádej priniesol obrodný proces, ktorý vyvrcholil zvolením Alexandra Dubčeka za 1. tajomníka ÚV KSČ. Tento proces však násilnou inváziou prerušili vojská Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Napriek tomu vznikla federácia a dve republiky. Federáciu podpísali na Bratislavskom hrade 30. októbra 1968.

Po Nežnej revolúcii v roku 1989, ktorá bola zorganizovaná domácimi disidentskými skupinami, nastalo opäť obdobie slobodného a demokratického Československa. Spory o formu štátu a kompetencie federálnej vlády však spôsobili, že sa 1. januára 1993 spoločný štát Čechov a Slovákov rozdelil na dva samostatné štáty – Českú republiku a Slovenskú republiku.

Od 19. januára 1993 je Slovensko členom OSN, od 29. marca 2004 členom NATO a od 1. mája 2004 členom Európskej únie.

Pohľad z Mosta SNP na hlavné mesto Bratislava. Fotografia: Filip Kulisev, Master QEP, FBIPP

Fakty o Slovensku
Oficiálny názov: Slovenská republika
Dátum vzniku republiky: 1. 1. 1993
Štátny jazyk: slovenský
Mena: euro od roku 2009
Politický systém: parlamentná demokracia (150 poslancov volených na 4 roky)
Ústavný systém: ústavná a zákonodarná moc (Národná rada), výkonná moc (prezident a vláda), súdna moc (ústavný súd a súdy)
Prezident republiky: Andrej Kiska
Predseda parlamentu: Andrej Danko
Predseda vlády: Robert Fico
Štátne symboly: štátny znak, vlajka, pečať a hymna „Nad Tatrou sa blýska“
Členstvo v medzinárodných organizáciách: EU, NATO, OSN, OECD, OBSE, INTERPOL atď.
Hlavné mesto: Bratislava
Krajské mestá: Bratislava, Trnava, Nitra, Trenčín, Žilina, Banská Bystrica, Prešov, Košice
Rozloha: 49 034 km2
Počet obyvateľov: 5 400 000
Hustota obyvateľstva: 111,1/km2
Susedské krajiny: Česká republika, Maďarsko, Rakúsko, Poľská republika, Ukrajina
Národnostné zloženie obyvateľstva: národnosť slovenská (80,7 %), maďarská (8,5 %), rómska (2,0 %), česká (0,6 %), rusínska, ukrajinská, ruská, nemecká, poľská a iné (menej než 2 %)
Obyvateľstvo podľa náboženského vyznania: rímskokatolícke (62 %), evanjelické a.v. (5,9 %), gréckokatolícke (3,8 %), reformovano kresťanské (1,8 %), bez vyznania (13,4 %)
Nadmorská výška: 95 m n.m. (rieka Bodrog) - 2 655 m n.m. (Gerlachovský štít)
Najväčší zo 170 hradov a zámkov: Spišský hrad
Najstaršia ľadová jaskyňa v Európe: Dobšinská ľadová jaskyňa
Najdlhšia slovenská rieka: Váh
Najväčší riečny ostrov v Európe: Žitný ostrov na Južnom Slovensku, 132 612 ha
Najväčší prírodný park: Národný park Nízke Tatry, 81 000 ha
Najstaršia chránená rastlina na Slovensku: plesnivec
Najväčšie i najhlbšie jazero: Veľké Hincovo pleso - 20,1 ha, hĺbka 53 m
Najväčší drevený oltár na svete: Levoča - Kostol sv. Jakuba, autor Majster Pavol, začiatok 16. storočia, výška 18,6 m a šírka 6,3 m