Andrej Kiska diskutoval s osobnosťami

Prezident Andrej Kiska vo štvrtok v Nitre zavŕšil sériu stretnutí s osobnosťami v jednotlivých krajských mestách Slovenska. Na diskusiách v Banskej Bystrici, Žiline, Nitre, Trenčíne, Bratislave, Trnave, Prešove a v Košiciach sa zúčastnilo približne dvetisíc ľudí zo škôl, nemocníc, samospráv, z oblasti kultúry, mimovládnych organizácii či podnikateľského prostredia.

Hlavným cieľom diskusií bolo, aby ľudia kládli sebe aj kandidátom otázky, čo majú byť priority Slovenska, a aby išli voliť. „Som rád, že na stretnutiach v krajských mestách sa potvrdilo, že prioritami našej krajiny by mali byť školstvo, zdravotníctvo a súdnictvo. Štát v týchto oblastiach dlhodobo zlyháva. Mali by sa stať jeho najvyššou prioritou,“ dodal Andrej Kiska.

Príhovor prezidenta pred osobnosťami:

„Vážené dámy, vážení páni,

v prvom rade sa vám chcem poďakovať, že ste prijali moje pozvanie. Dôvod, prečo som si vás dovolil pozvať na toto stretnutie, je jednoduchý. Jednoduchý a zložitý zároveň. Do volieb ostáva ešte niekoľko týždňov a ja som presvedčený o tom, že práve v tomto období, období dôležitejšom ako inokedy, je nutné povzbudzovať diskusiu o tom, kam Slovensko smeruje. Čo sú priority pre našu krajinu. Či ich vôbec máme jasne pomenované. Či dokážeme nájsť nielen politickú zhodu na tom, čo Slovensko najviac potrebuje, ale aj politickú vôľu niečo s tým urobiť. A či sú politické strany ochotné pred voľbami urobiť aj konkrétne záväzky.

Možno ste to odo mňa v poslednom čase už počuli povedať: Považoval by som za vážnu chybu, keby nám európska téma číslo jeden -teda utečenci a migračná vlna smerujúca do Európskej únie - úplne prekryla všetky naše domáce povinnosti a problémy. Alebo aby ich odsunula na okraj. Aby sme sa nerozprávali o tom, aký dlh máme doma voči občanom. Aby sme nevyužili príležitosť na verejnú diskusiu o tom, s čím treba u nás doma na Slovensku pohnúť. A ako to spraviť. Lebo práve o to dnes ide. A preto sa v tomto predvolebnom čase snažím takúto diskusiu povzbudzovať, dnes aj tu s vami – a ešte raz ďakujem, že ste prijali moje pozvanie.

Dámy a páni.

Samozrejme, každý deň – aj každý z nás ako sme tu – hovoríme o množstve tém a desiatkach čiastkových problémov Slovenska. Aj máme predstavy, čo chceme zmeniť a čo vylepšiť. Aj sa naše predstavy snažíme presadzovať, každý v rámci svojich možností. To je v poriadku a tak by to malo byť. Je normálne, že každý máme osobné aj profesionálne priority.

Ako prezident sa veľa venujem súdnictvu — všeobecnému aj ústavnému. Pripomínal som povinnosť súdnej rady, aby prijala etický kódex sudcu. Koncom minulého roka sa tak stalo, bol prijatý kompromis medzi rôznymi názormi v súdnej rade - a uvidíme, ako účinne sa začne aj uplatňovať. Možno ste zachytili, že sa od nástupu do funkcie snažím, aby sa z ústavného súdu stala vážená, spoľahlivá inštitúcia. Aby v nej pôsobili skutočné ústavné autority. Žiaľ, samotný ústavný súd tomu svojimi protichodnými rozhodnutiami vôbec nepomáha. Ide to teda ťažko, ale budem v tom pokračovať a určite nepoľavím.

Dámy a páni.

Zdá sa mi, že toto je asi správny čas, správne miesto v mojom vystúpení, aby som priznal, že ja som svojím založením optimista. Opakujem a budem opakovať, že žiaden boj nie je prehratý, dokiaľ ho sami nevzdáme. Nič nie je dané, kým sa s tým sami nezmierime..

Každý z vás, ktorí ste dnes prišli, zvádzate svoj súboj za množstvo užitočných vecí. Zdá sa mi ale, že si všetci spoločne - ako spoločnosť - málo kladieme otázku: je na tom Slovensko tak, že potrebujeme u nás len vylepšiť pár desiatok čiastkových vecí? Alebo sme v skutočnosti v situácii, že dnes potrebujeme ako krajina pridať. Sústredene a cieľavedome. A s niektorými vecami, domácimi témami, naozaj pohnúť.

Otázka, ktorú kladiem, môže znieť aj inak: Či znovu tak trochu nežijeme z minulosti. Či sa neuspokojujeme len s údržbou prítomnosti - v niečom lepšie, v inom horšie. A málo myslíme na budúcnosť, ktorú aj sami sebe a našim deťom pripravujeme už dnes.

Dámy a páni.

Najväčším darom a pokladom Slovenska sú ľudia. A vždy boli. Vynaliezavosť, vynachádzavosť, energia, iniciatívy a projekty, ktoré aj dnes posúvajú Slovensko, tu, u nás doma. Slovensko je ale dnes rodiskom aj veľkého množstva ľudí, myšlienok a projektov, ktoré víťazia v najprísnejšej svetovej konkurencii.

Na jednej strane sme oprávnene hrdí na našu krajinu - na to, čo sa Slovensku podarilo za 25 rokov. Zároveň sa mi zdá, akoby sme zabúdali na to, prečo sme to dokázali.

Podľa mňa sme ako krajina dokázali naozaj veľké veci preto, lebo sme verili, že sa nám môžu podariť. A podarili sa nám preto, lebo si Slovensko v tom-ktorom období dokázalo sformulovať cieľ, za ktorým ide - a priority, ktoré nás k tomu dovedú.

Dnes sa mi zdá, akoby sme strácali vieru, že dokážeme znovu pridať a pohnúť s problémami u nás významnejšie. A tiež sa mi zdá, že ak aj nejaké priority máme, akoby sme dokonca zabúdali, prečo ich vlastne máme.

Dámy a páni.

Minulý rok sme uzavreli s tým, že z hľadiska základných ekonomických ukazovateľov dosahuje Slovensko slušné výsledky. Počet ľudí bez práce sa znižuje a hospodárstvo rastie. A priaznivý vývoj rastu ekonomiky by mal pokračovať aj v najbližších rokoch.

Ale buďme triezvi. Do príchodu ekonomickej a finančnej krízy bolo Slovensko široko-ďaleko najrýchlejšie rastúcou ekonomikou, vrátane nášho bezprostredného okolia. Dnes sme v porovnaní s naším bezprostredným okolím plece pri pleci – a niektoré okolité krajiny v rokoch od krízy už rástli a rastú rýchlejšie. Napriek tomu by sme mohli skonštatovať, že sa nám darí dobre.

Nedávna finančná kríza zabolela Slovensko a našich ľudí oveľa menej ako v mnohých krajinách Európy. Kríza nám síce nerozvrátila ekonomiku, ale so štátnym dlhom kvôli odvráteniu dopadu krízy sme sa dostali na úroveň 55 % HDP.

Náš problém je v tom, že sme vankúš nízkeho štátneho dlhu stratili. A nevieme kedy a v akom rozsahu, a čo ju spôsobí, ale jedno vieme určite: že ďalšia kríza určite príde. A preto práve teraz, keď znovu ideme do ekonomicky lepších časov, by sme na to mali myslieť. Myslieť, ako tento rast využiť a na čo sa zamerať.

Privítal som preto, že si vláda pred vyše rokom postavila plán, postavila si prioritu, že Slovensko dosiahne vyrovnaný rozpočet v roku 2017. Že sa ekonomický rast využije na vyrovnané hospodárenie. Žiaľ,medzitým sa táto ambícia nenápadne posunula na rok 2018 a mám vážnu obavu, aby sa vôľa po vyrovnanom rozpočte postupne nevytratila a nezmizla zo zoznamu priorít. Čo je mimochodom smutný osud mnohých priorít aj konkrétnych projektov u nás. Od diaľnic cez celé Slovensko cez eGoverment až po projekt eHealthu – elektronického zdravotníctva.

Často počujem, že ľudia hovoria – a majú pravdu: Slovensko je krajina, kde sa všeličo začne, minie sa na to veľa peňazí, ale nič sa poriadne nedokončí. Aj kvôli tomu ľudia strácajú vieru, že sa u nás veci môžu pohnúť naozaj významne. Som presvedčený, že práve toto musíme prekonať. Som presvedčený, že si musíme rozumne vybrať priority, v čom a prečo potrebujeme a musíme na Slovensku pridať — a naozaj pridať.

Vážené dámy a páni.

Na Slovensku mali ľudia vždy jeden dobrý inštinkt. Povedal by som, že historicky a tradične mali takýto dobrý inštinkt. Akokoľvek boli chudobní a akokoľvek aj sami nevzdelaní, tak rozumeli tomu, že najlepšie, čo môžu urobiť pre svoje deti, aby sa im žilo lepšie, bolo umožniť im získať vzdelanie. Šetrili, odriekali si, aby mohli deti poslať do škôl. A na tej najnižšej úrovni vzdelávania, na základnej škole, bol v minulosti jedným z najváženejších autorít v obci práve učiteľ.

Keď som sa rozhodol kandidovať za prezidenta, a keď som do funkcie nastúpil, bolo jednou z mojich priorít obrátiť pozornosť vlády aj spoločnosti viac na vzdelávanie. A budem k vám úprimný: vtedy som mal na mysli hlavne vysoké a stredné školstvo. O nich sa u nás aj najčastejšie a najviac hovorí a píše. Počas zhruba roka – po mnohých návštevách škôl všetkých stupňov, po rozhovoroch s desiatkami pedagógov, študentov, profesorov, ale aj po mnohých dlhých debatách s expertmi a analytikmi,– po tom všetkom som dospel k presvedčeniu, že aj v oblasti vzdelávania si musíme vedieť postaviť prioritu. A že tou prioritou, tým, čím v školstve musíme začať, podľa mňa musí byť základné školstvo.

Myslím, že u nás stále pretrváva predstava z minulosti, kedy sme naše základné školstvo považovali za kvalitné alebo vyhovujúce. Toto si myslí u nás stále veľa ľudí. A že si s ním preto vystačíme aj do budúcnosti. Lenže svet sa dnes mení takým tempom, akým sa nikdy v minulosti nemenil. A menia sa aj nároky na vzdelávanie, na prípravu na tento svet už odmalička, už na základnej škole. Nehovorme o tom, že sú tieto nároky vyššie, lebo sú a boli rovnaké aj v minulosti: pomôcť pripraviť človeka na život. Vedomosťami, zručnosťami aj schopnosťami orientovať sa vo svete okolo seba. Lenže svet je iný už dnes, ako bol povedzme pred 20 rokmi. A čo vieme s istotou povedať, že v čase dospelosti dnešných detí bude znovu celkom iný.

Náš problém je v tom, že nepovažujeme za varovné dokonca ani v priemere zhoršujúce sa výsledky oproti minulosti. Už dnes sa prepadáme vo všetkých európskych a svetových porovnaniach. Základné školy a učitelia nemajú podmienky, aby sa mohli systematicky a dostatočne venovať deťom nadaným. Ukazuje sa tiež, že horší alebo zlý sociálny pôvod dieťaťa je dnes akoby predpokladom pre zlé výsledky. A toto je niečo, čo musí byť pre modernú krajinu neprijateľné a zahanbujúce. Nedokážeme dynamicky meniť, čo naše deti potrebujú a čo ich v skutočnosti učíme, a nie sme schopní ani meniť spôsob výučby. Memorovanie často povyšujeme nad kreatívne rozmýšľanie a objem vedomostí nad účel a možnosti použitia.

Toto nie je kritika učiteľov – obetavých a spoločensky nedocenených. Hovorím o možnostiach, ktoré im štát vytvára a ktoré majú. Hovorím o tom, aby u nás sme vrátili učiteľskému povolaniu úctu. A hovorím aj o nárokoch, ktoré na nich kladieme. Toto sa nezmení, dokiaľ neurobíme vzdelávanie a zvlášť základné školstvo – ale podčiarkujem aj nároky, ktoré naňho máme – skutočnou prioritou Slovenska, našich vlád, ale aj celej našej spoločnosti. Dokiaľ nepochopíme, že už dnes strácame tempo.

O základných školách, hovorím preto, lebo tam sa problém začína a tam ho aj treba začať riešiť. Ale, samozrejme, zmeniť spôsob a obsah vyučovania musíme aj na stredných školách. Vysoké školy potrebujú na jednej strane stabilitu — napríklad pri financovaní výskumu, na druhej strane musíme viac podporovať kvalitné školy. Hoci aj na úkor toho, že tie nekvalitné jednoducho zaniknú.

Vzdelávanie je najdôležitejšia investícia, ktorú môžeme urobiť sami pre seba. Každý pre svoju rodinu, a spoločne pre svoju vlastnú krajinu. A už ju nesmieme odkladať, ale s ňou musíme začať už dnes. Lebo inak každý rok pripravujeme o lepšiu budúcnosť desaťtisíce detí.

A oberáme Slovensko o to najcennejšie, čo máme.

Dámy a páni,

Druhou - ak nie úplne prvou prioritou, ktorú chcem aj dnes zopakovať - je zdravotníctvo. Budem stále tvrdiť, že štát a jeho inštitúcie sa nemajú na čo vyhovárať. Majú priamy vplyv na 80% zdravotníctva – a prostredníctvom regulácie na 100% zdravotníctva. Štát voči vlastným občanom v tejto oblasti dlhodobo a zahanbujúco zlyháva – a považujem za vec základnej úcty budúcej vlády a parlamentu voči ľuďom na Slovensku, aby sa zdravotníctvo konečne stalo najvyššou prioritou.

Zdravotníctvo je všade na svete veľká a zložitá téma. Lenže my sme sa v priebehu rokov dostali do situácie, že u nás v zdravotníctve nemáme to, čomu sa hovorí takzvaný systémový problém. Náš problém je v tom, že u nás v zdravotníctve v skutočnosti nemáme vôbec žiaden systém. My máme v systéme zdravotníctva hlavne jednu džungľu, silné lakte jednotlivých aktérov a samozrejme známosti.

Stále nám chýba transparentné, jasné a spravodlivé financovanie našich nemocníc. Sme poslednou krajinou Európskej únie, ktorá nezaviedla systém DRG, platbu na diagnózu pacienta a jej liečenie. Aby - namiesto neprehľadného financovania - na každom mieste Slovenska, v každej nemocnici a u každého pacienta bola garantovaná rovnaká úhrada na jeho liečenie.

Osobitným problémom je rozhodovanie a konanie Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Chýbajú jasné, transparentné pravidlá pre uzatváranie zmlúv s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. V tomto sektore by uzavretie zmluvy a podmienky nemali byť vecou šikovnosti, známosti alebo nejakej inej sily.

Mohol by som samozrejme pokračovať ďalej. Od elektronického zdravotníctva eHealthu až po zavedenie záväzných liečebno-diagnostických postupov. To všetko, o čom hovorím, samozrejme nie je univerzálny liek na všetky problémy nášho zdravotníctva. Ale dnes už je to doslova prvá pomoc. Bez nej neprekročíme ani len prah základných pravidiel, elementárneho poriadku a transparentnosti v našom zdravotníctve. Pomoc, ktorá by sa mala stať jednou z najvyšších priorít budúcej vlády a parlamentu, pretože ide o život a zdravie našich občanov - a ide aj o základnú dôveru občanov vo svoj štát.

Dámy a páni,

zaznamenal som, že ma občas kritizujú, že vo svojich verejných vystúpeniach vraj málo používam slovo korupcia. Isteže, ako by sa to všetko, čo sa deje v zdravotníctve, mohlo diať nebyť aj korupcie, aj rodinkárstva, klientelizmu. Nepochybujem o tom, že odsúvanie projektov a riešenia problémov v zdravotníctve, ktoré by zaviedli poriadok, sú práve výsledkom týchto negatívnych javov.

Korupcia funguje tam, kde chýbajú jasné a transparentné pravidlá. Za svoju úlohu považujem práve to, že budem vytvárať tlak na to, aby ich politici zaviedli. Chcem povzbudiť a prispieť k verejnej objednávke, k zadaniu od ľudí, aby sa zdravotníctvo stalo prioritou predvolebného záujmu. Aby sa ľudia pred voľbami pýtali, k čomu sa politické strany a ich kandidáti zaviažu. A aby boli tieto záväzky úplne konkrétne a veľmi presne merateľné. Aby sa pýtali aj na to, akí ľudia budú po voľbách na zodpovedných miestach tieto záväzky uvádzať do života. Aby som takúto verejnú objednávku povzbudil a zdravotníctvo aby sa stalo prioritou budúceho parlamentu a budúcej vlády, a som presvedčený, že by sa malo stať osobnou prioritou budúceho premiéra. Pretože si myslím, že situácia v našom zdravotníctve je taká vážna a zmeniť ju bude také komplikované, že bez energie a úsilia najvyšších politických autorít to proste nepôjde.

Vážené dámy, vážení páni, priatelia.

Pred koncom minulého roka som dostal otázku, či moje aktivity v tomto čase a takéto stretnutia ako dnes znamenajú, že robím nejakú predvolebnú kampaň. Áno, je to kampaň. Je to kampaň za to, aby ľudia išli voliť v čo najväčšom počte, a aby kládli sebe aj kandidátom otázky, čo majú byť priority našej krajiny.

Keby som mal za seba odpovedať na otázku, že čo by malo byť hlavnou témou týchto volieb, tak moja odpoveď znie: Slovensko potrebuje pridať. Vybrať si priority a zaviazať sa, že s nimi pohneme. Bez ohľadu na to, akú bude mať Slovensko vládu po marci tohto roku. Pretože ľudia sú najväčším darom Slovenska. A musíme sa starať o to najvzácnejšie, o ich zdravie, a musíme myslieť na to, čo je pre ľudí najcennejšie. Ich vzdelanie.

Chcem pre takúto diskusiu a takúto verejnú objednávku získať aj vás, kto ste dnes tu. Máte za sebou každý z vás pozoruhodné výsledky v tom, čo robíte. Máte vo svojom okolí aj v širšom spoločenstve autoritu. Chcem vás poprosiť, požiadať, aby ste ju použili aj v tomto čase.

Tak, aby zodpovední politici - bez ohľadu na to, ako rozhodnú voliči - cítili tlak a jasnú požiadavku na zlepšenia priamo od občanov. Aby nemohli tvrdiť, že neexistuje verejná objednávka na zmenu. Aby vedeli, že takáto objednávka existuje a ľudia budú na jej plnenie nároční a budú očakávať jednoznačné výsledky.

Aj dnes potvrdzujem, že ako prezident nebudem dnes a do volieb nikomu radiť, koho voliť. Chcem aj v tomto predvolebnom období ustrážiť nadstraníckosť prezidenta a verím, že aj politické strany budú v kampani túto nadstranícku pozíciu prezidenta rešpektovať a že jej takto rozumejú. Budem ale nabádať občanov, aby sa nevzdávali svojho volebného práva. Budem pripomínať, že toto je náš štát, naša republika a naša spoločná zodpovednosť.

Ďakujem vám a teším sa na diskusiu.“

Viac k téme: