Kiska hovoril v Berlíne o obnovení dôvery v Európsku úniu

Prezident Andrej Kiska vystúpil v pondelok v Berlíne na pôde Nadácie Konráda Adenauera s príhovorom na tému Ako obnoviť dôveru občanov v spoločný európsky projekt:

„Vážené dámy a páni.

Ďakujem za pozvanie. Je symbolické — a pre mňa veľmi zaujímavé — vystúpiť na pôde vašej nadácie práve dnes. Pricestoval som do Berlína v súvislosti s končiacim predsedníctvom Slovenska v Európskej únii. Ale v týchto hodinách je to zhodou okolností aj presne 14 rokov odvtedy, keď takto v decembri roku 2002 Slovensko spolu s ďalšími 9 krajinami na summite EÚ v Kodani dostalo pozvanie k vstupu do Európskej únie.

My na východe sme vnímali toto zjednotenie Európy po desaťročiach neslobody, útlaku a čoraz väčšieho zaostávania aj ako obrovskú satisfakciu. Pristúpenie 10 krajín bolo vnímané ako definitívne zbúranie železnej opony. A hoci vtedy prevažoval optimizmus, bola to práve vtedajšia líderka opozície v Bundestagu, dnešná pani kancelárka Merkelová, ktorá povedala: „noví členovia patria k nám“, ale zároveň varovala, že budú aj obavy, strach a skepsa. A dodala čosi, čo je dnes ešte viac aktuálne ako v minulosti: že bude úlohou každého zodpovedného politika urobiť z tejto veľkej Európy Európu občanov.

Ako túto úlohu zodpovední politici zvládli?

Jedno vieme naisto. Veci nabrali naozaj rýchly spád. Spoločný európsky projekt sa počtom štátov takmer zdvojnásobil. Na významnej časti územia sa zaviedla spoločná mena a prakticky prestali existovať vnútorné hranice. Krátke obdobie sme zažívali čosi ako fikciu o konci dejín, prinajmenšom u nás v Európe.

A potom nás finančná a ekonomická kríza zamestnala záchranou eurozóny. A migračná vlna — okrem iného — spochybnila pravidlá schengenského priestoru. Asi nebude úplná náhoda,  že výzvy, ktorým sme čelili, sa týkali týchto dvoch veľkých projektov unikátnych rozmerov. Niekto by mohol povedať, že je to vlastne logické. Ako bývalý manažér viem, že všetky veľké projekty majú svoje počiatočné chyby a treba ich podľa aktuálnej situácie upravovať a inovovať. V politických projektoch sú veci ešte zložitejšie. A posledných osem rokov žije Európska únia prakticky nepretržite v nejakom krízovom režime, ak k tomu prirátame aj udalosti v Gruzínsku z roku 2008 a potom na Ukrajine.

Nemali by sme strácať schopnosť vidieť širší kontext, keď si kladieme otázku: Ako to zvládame? Myslím si, že to v skutočnosti nezvládame vôbec zle. Keď zlyhajú zlé možnosti, prijímame rozumné riešenia. Keď veci zájdu príliš ďaleko, dohodneme sa napriek pôvodne protichodným názorom. Tlak nás napokon donúti konať. Širší kontext znamená aj to, že ako spoločný európsky projekt tohto rozsahu sme ešte stále vlastne v začiatkoch — a učíme sa. Pritom Európska únia  nie je nejaký výberový super-klub. Je to skôr spoločný obytný dom, v ktorom žijeme.  S našimi rozdielnymi danosťami, rozdielnym temperamentom a rozdielnym vkusom. Neviem, ako u vás, ale v našej krajine sú schôdze obyvateľov domu vždy veľmi náročné podujatia často spojené s búrlivou diskusiou a polemikou.

Skúšam si predstaviť, že by k nám dnes do Európy priletel niekto úplne cudzí, z nejakého iného sveta. Keby videl, akým spôsobom sa na mnohým miestach Európy diskutuje, mohol by nadobudnúť dojem, že spoločný európsky projekt slobody, mieru a spolupráce stojí nad priepasťou. Dokázali by sme mu vysvetliť, zdôvodniť, prečo sa reálny stav vecí a tón debaty takto vážne rozchádzajú? A je naozaj pravda,  že ľudia stratili dôveru pre spoluprácu alebo dokonca mier v Európe?

Jeden z veľkých obhajcov demokracie a človek, ktorý zároveň dokázal pomenovať nástrahy demokracie, Alexis de Tocqueville, pred 176 rokmi napísal: „Majme... pred budúcnosťou zdravú obavu, ktorá núti človeka byť v strehu a hájiť slobodu, a nie skleslú a nečinnú úzkosť, ktorá ubíja srdce a vyčerpáva.“

Ako pôsobíme optikou tejto myšlienky? Pozeráme v Európe na budúcnosť so zdravými obavami a sme v dostatočnom strehu? Alebo sme už skôr skleslí, cítime úzkosť a kvôli tejto úzkosti už prejavujeme aj rezignáciu a nečinnosť?

Vážené dámy, vážení páni.

Keď na začiatku leta voliči vo Veľkej Británii odhlasovali odchod zo spoločného európskeho projektu, prevalila sa Európou horúčkovitá snaha identifikovať nejakú konkrétnu spoločnú agendu EÚ. Takú agendu, ktorá posilní dôveru ľudí v európske inštitúcie a európsky projekt ako taký.

Je to úplne logický inštinkt. Aj mne by bolo ľahšie prísť do ktoréhokoľvek malého slovenského mestečka alebo obce a povedať, ukázať a sľúbiť niečo veľmi konkrétne, hmatateľne spojené s členstvom v Európskej únii. A úplne najlepšie by bolo, keby to isté mohol urobiť kolega v hociktorej časti Európy a v ktoromkoľvek meste alebo obci.

Žiaľ, obávam sa, že také jednoduché to nebude. A pripúšťam, že je to možno trochu aj naša pohodlnosť, keď si to takto jednoducho trochu aj želáme.

Ešte donedávna sa dôvera, náklonnosť a zanietenie pre spoločný európsky projekt opierala o tri všeobecne prijímané zrozumiteľné motivácie. Dostatočne silné, aby mal európsky projekt pohodlnú bezpečnú podporu väčšiny občanov Európy.

Po prvé. Európsky projekt ako priestor mieru, slobody, tolerancie a demokracie.

Po druhé. Európsky projekt ako zdroj prosperity, kvality života a lepšej budúcnosti ľudí.

Po tretie. Európsky projekt ako stále živý, inovatívny projekt, kde v rámci európskej integrácie sme si mohli stavať pred seba ciele, ktoré nám k prvým dvom pomôžu a posilnia ich.

Obávam sa, že všetky tieto tri zdroje pre automatickú politicky pohodlnú podporu európskeho projektu sa momentálne vyčerpali.

Pokiaľ ide o prvú motiváciu, stali sme sa tak trochu obeťou obrovského úspechu projektu EÚ. Stratili sme pud sebazáchovy. Znie to ako rúhanie, ale akoby nám sloboda a mier v Európe zovšedneli, ľudia ich považujú za samozrejmosť. Stali sa vzduchom, ktorý dýchame, a stratili sme zdravú obavu, ktorá núti človeka byť v strehu. Je to aj preto, lebo mnohým nepriateľom liberálnej demokracie a európskych hodnôt sa darí predstierať, že v prípade zavedenia ich poriadkov ľudia o svoju slobodu a demokraciu neprídu.

Nebudem hodnotiť iné krajiny, ale u seba doma by som to nazval tak, že nás — demokratickú politiku — postihli dva hlavné hriechy odrazu. Pýcha a pohodlnosť, ba až lenivosť. Pýcha spočíva v tom, že sa mnohí domnievajú, že sa dá beztrestne zahrávať s temnými stránkami ľudskej povahy, ako sú hnev a závisť. A lenivosť spočíva v tom, že sa mnohí politici radšej prispôsobia a pridajú k trendom populistických vyhlásení.

Chcem tým povedať, že dôvera v európsky projekt bude vždy iba taká silná, aká silná bude viera a zanietenosť pre hodnoty slobody a liberálnej demokracie. A o ne musíme zviesť zápas každý sám u seba. A každý deň odznova. A v niektorých obdobiach  — napríklad dnes  — s dvojnásobným zanietením.

Vážené dámy, vážení páni.

Pokiaľ ide o druhý zdroj dôvery a zanietenia pre európsky projekt, teda nepretržitý rast prosperity a životnej úrovne, zrejme sme narazili na hranicu, za ktorou realita v celej Únii nebude schopná dobiehať očakávania v každom jej kúte. Ale náš problém spočíva v inom.

Pred pár dňami som zachytil  prieskum verejnej mienky o tom, čo v niektorých krajinách sveta považujú ľudia za najväčší problém. Viac než polovica občanov Poľska a Maďarska napríklad uviedla úroveň zdravotnej starostlivosti. Myslím, že na Slovensku by sme to videli podobne a takmer isto pridali aj korupciu. V Taliansku a Španielsku presvedčivá väčšia polovica občanov uviedla nezamestnanosť. A napríklad takmer polovica občanov Nemecka - najbohatšieho štátu únie - uviedla chudobu a sociálnu nerovnosť. Myslím, že ten posledný údaj by u mnohých občanov na Slovensku spôsobil prekvapenie. A zasa veľa ľudí pár sto kilometrov južnejšie od Slovenska, tesne za hranicou Európskej únie, by veľmi pravdepodobne videli realitu mnohých Slovákov s mesačným príjmom 500 alebo 700 eur ako priaznivú perspektívu.

V každej z týchto oblastí je členstvo v Európskej únii pomocou pre nás všetkých. Ale nenahradí úsilie národných vlád. Myslím, že prevažujúcu väčšinu občanov Európskej únie ani dnes nemusíme presviedčať, že v niektorých oblastiach, ako napríklad energetická bezpečnosť,  sa bez spoločných politík nepohneme. Ale pokiaľ budeme hovoriť o náladách občanov, tak tie sa odvíjajú od úspechov domácich politík, nie od neúspechov takzvaných bruselských politík.

Dôvera v spoločný európsky projekt sa dnes v skutočnosti odvíja od toho, ako pre ľudí fungujú veci v bezprostrednom okolí: v obci, v meste, v regióne, v štáte. Ale hneď vzápätí treba povedať aj druhú časť tejto rovnice. Že totiž dôvera alebo nedôvera v európsky projekt sa dnes odvíja aj od toho, ako silno hádžu politici v členských štátoch únie svoje vlastné zlyhania na hlavu Bruselu a Európskej únie.

Povedal som to aj doma v parlamente a budem to opakovať: Výraz „Brusel“ mnohí politici používajú ako synonymum nadávky a o Európskej únii – s výnimkou slávnostných príležitostí - zabudli povedať v každodennom živote pekné slovo. Myslím, že sa to netýka len Slovenska. Myslím si, že v skutočnosti nemá problém spoločný európsky projekt, ale problém majú naše domáce politiky.

Vážené dámy, vážení páni.

Dotknem sa aj tretej motivácie, ktorá bola ešte donedávna zdrojom energie a zanietenia pre európsky projekt. Nazval som to integračné inovátorstvo. Nové nápady na hlbšiu integráciu Európy. Ktoré sa ale v poslednom čase stali skôr zámienkou pre spochybňovanie spoločného európskeho projektu.

Dovoľte mi použiť príklad, o ktorom sa v poslednom čase pomerne dosť hovorí. Bezpečnosť Európy. Prvá vec, ktorú si treba všimnúť, že už pomenovávanie zámeru politikmi môže byť mätúce. Niektorí hovoria o posilnení európskych obranných kapacít. Ako trvalej komplementárnej súčasti NATO. Niektorí o európskej obrane, s nejasným obsahom. Niektorí sa vyjadrujú ako zástancovia vlastnej európskej obrannej sebestačnosti. Ďalší by radi viac bezpečnosti za ešte menej peňazí. Nehovorím o dokumentoch, odborných debatách, neformálnych diskusiách politikov, konferenciách expertov. Mám na mysli, ako sa k tejto téme vyjadrujú politici v domácich debatách, na sociálnych sieťach, ako táto téma žije.

Žijeme komunikačne náročné časy. Nesmieme dovoliť vyvolávať nedorozumenia, fámy či až strach a  pred tým, ako si sami nespravíme domácu úlohu.  Myslím, že až dnes spoznávame – a dokonca vieme exaktne zmerať –, čo vlastne znamená výrok Georga Orwella, že lož je vždy o krok pred pravdou. Som preto presvedčený, že pri akomkoľvek integračnom inovátorstve potrebujeme dnes viac ako v minulosti presne pomenovať ciele, lepšie zvládať manažment očakávaní a navzájom sa neprekvapovať. Alebo dokonca poviem: nesnažiť sa jeden druhého dobehnúť, neprichádzať s prekvapujúcim nápadmi s nádejou, že nám získaju body v domácom alebo európskom priestore. Ešte stále nesú väčšiu zodpovednosť za dôveru k európskemu projektu tí politici, ktorí za ním stoja a ktorí ho podporujú, než tí, ktorú ho chcú rozobrať.

Vážené dámy, vážení páni.

Nechcem sa vyhnúť ani téme, ktorá nás v Európe v priebehu posledného roka a pol vážne rozdelila. Viac ako spory o manažovanie eurokrízy. Alebo rozdielne odtiene, ako reagovať na politiku Ruska.

Mám na mysli to, že potrebujeme preklenúť spor o povinné prerozdeľovacie kvóty utečencov.

Osobne som veľmi zarmútený, lebo podľa môjho presvedčenia sme sa tomuto sporu mali a mohli vyhnúť.

Žiaľ, členské štáty únie počas slovenského predsedníctva v tejto veci nedospeli a nedospejú k riešeniu. Ale na druhej strane: veľa sme zistili. A som v tejto veci miernym optimistom predovšetkým preto, lebo sa blížime k bodu, keď už jednoducho vyčerpáme všetky ostatné možnosti. A chcem veriť tomu, že za stolom Rady Európskej únie dnes sedia lídri, ktorí sa chcú dohodnúť.

Myslím, že budeme musieť  pochopiť, že zástancovia solidarity nemôžu a nebudú súhlasiť s obmedzujúcimi prívlastkami tejto solidarity, s tým, že sa bude obmedzovať jej základný význam, ale aj to, že odporcovia povinných kvót neustúpia. A budeme sa musieť stretnúť niekde v strede.

Chcem vás ubezpečiť, že som vždy bol a budem tým, kto bude hovoriť, že tak  ako každý úspešný človek tak aj každá úspešná moderná krajina má morálnu povinnosť pomáhať. A mám absolútne pochopenie pre gesto solidarity, ktoré od nás ostatných krajín očakávajú štáty zasiahnuté vysokým počtom utečencov.

Myslím si ale tiež, že bolo v tejto téme zrejme aj veľa nedorozumení a že mnohí z nás mali k sebe pravdepodobne bližšie, než to vyzeralo.

Sú body, kde sa všetky krajiny plne zhodujú. Myslím si napríklad, že všetky štáty únie a schengenu bez rozdielu a po celý čas si želajú kontrolu vonkajších hraníc. Že nikto z nás nemá záujem na akomkoľvek nekontrolovanom prúde ľudí dovnútra únie a schengenu. Myslím, že všetci rozumieme, aká dôležitá je schopnosť rozdielneho prístupu k utečencom a ekonomickým migrantom z bezpečných krajín. A že naša neschopnosť oddeliť jedných od druhých fyzicky, ale aj v politickej komunikácii nám spôsobila najväčšie problémy.

Som tiež presvedčený, že žiaden zo súčasných lídrov európskych krajín nebude odpierať pomoc mužom, ženám a deťom s medzinárodným právom na štatút utečenca. Ľuďom, ktorí utekajú pred smrťou a násilím.

Časť krajín odmieta solidaritu s prívlastkami. Chcú solidaritu jasnú a bez podmienok. Ale časť krajín odmieta kombináciu hneď dvoch prívlastkov aj pri slove kvóty: povinný a permanentný. A obáva sa,  aby solidarita pri poskytnutí útočiska pre skutočných utečencov na území Európskej únie neznamenala bianco šek pre akýkoľvek neobmedzený počet osôb v budúcnosti. Je fakt, že tento druh obavy tu je — čiastočne úprimný a čiastočne umelo vyvolávaný, a treba ho rozptýliť. A som presvedčený, že by veci pomohlo vzájomné ubezpečenie aj pochopenie, že každá krajina únie, ako aj únia ako celok má svoje fyzické aj mentálne limity. Samozrejme v ktorejkoľvek krajine sú tieto limity vyššie ako je číslo 0.

Vážené dámy, vážení páni.

Politik a štátnik, ktorého meno nesie vaša nadácia, je autorom výroku, ktorý nezostarol. V skutočnosti sa zdá, akoby naopak omladol. Konrad Adenauer – zhodou okolností tiež takto v polovici decembra - o jednotnej Európe povedal: „Jednotná Európa bola snom niekoľkých. Stala sa nádejou pre mnohých. Dnes je nevyhnutnosťou pre všetkých.“

Za tých 60 rokov, odkedy výrok odznel, poskytuje európsky projekt svojim občanom lepší život ako kedykoľvek v histórii. Má kapacity a možnosti zvládnuť akékoľvek predstaviteľné problémy, ktoré jednotlivé krajiny nie sú schopné zvládnuť samé. Dnes som chcel však poukázať na to, že mnohé problémy, pre ktoré ľudia strácajú dôveru nielen v Európsku úniu, ale v politikov a celé politické inštitúcie, musíme riešiť tam, kde vznikajú – teda doma.

Žiadna spoločná európska agenda nám nevyhrá boj, ktorý musíme zviesť každý u seba doma. A nijaký jednotlivý európsky projekt nám neuľahčí zápas o európsku ideu mieru a spolupráce proti jej odporcom a nepriateľom u každého z nás doma, vo vlastnej krajine.

To, čo môžeme a musíme urobiť spoločne, je prejaviť viac empatie voči sebe navzájom. Pretože máme rozdielny temperament, rozdielnu skúsenosť, rozdielne problémy – a dokonca aj v prípade podobných problémov môžu byť ich dôvody iné.

Empatia sa spája s komunikáciou, vzájomnou diskusiou, vymieňaním názorov a zdieľaním skúsenosti.

Spolu s empatiou musíme nájsť nástroje a odvahu pomenovať sebectvo. Sebectvo politikov.  Sebectvo a túžbu populistických politikov po vlastnej moci, ktorí v snahe získať hlasy voličov a politickú moc sú schopní ničiť základné hodnoty modernej a súcitnej Európy .

To, čo dnes tiež môžeme, je  - nenechať slušnosti, ľudskosti, taktu, tolerancii a kultúrnosti vtlačiť nálepku takzvanej politickej korektnosti. Pretože vulgárnosť mnohých bojovníkov proti takzvanej politickej korektnosti nie je program. Ich rozosievanie hnevu a nenávisti je hriechom. Za nespokojnosť ľudí nemôže umiernený a slušný slovník, ale chabé výsledky, ale ani chabé výsledky nemôžu ospravedlniť politické hulvátstvo. Slušní ľudia v Európe by mali spoločne zodvihnúť hlavu a nenechať sa zatlačiť do pozície previnilcov za to, že odmietajú šíriť zlobu a zlosť. Nemali by mávnuť rukou nad tým, že internet a sociálne siete ospravedlňujú pomaly čokoľvek.  

Musíme nájsť nové zanietenie. Pozerať do budúcnosti so zdravými obavami, ale bez skleslosti a úzkosti, ktorá ubíja srdce a vyčerpáva.

Ďakujem vám za pozornosť.“