Kiska na rozlúčke s Michalom Kováčom: Sme povinní vyrovnať sa so zlom

Vo štvrtok sa uskutočnil štátny pohreb prezidenta Michala Kováča. Prezident Andrej Kiska vystúpil s príhovorom na zádušnej omši v Dóme sv. Martina:

„Zišli sme sa tu dnes, pretože od nás navždy odišiel prvý prezident slobodnej a demokratickej Slovenskej republiky. Zišli sme sa tu, aby sme pánovi prezidentovi Michalovi Kováčovi vzdali našu úctu. Aby sme spolu s jeho najbližšími zdieľali smútok. Bolesť nad stratou človeka, ktorý ovplyvnil naše životy a nezľakol sa zodpovednosti za smerovanie našej krajiny.

Naše životy sú súkromnými dejinami množstva našich rozhodnutí — drobných každodenných, aj zásadných, zlomových a osudových. Aj dejiny štátov, história úspechov a neúspechov krajín, sú dejinami našich rozhodnutí.

Trúfam si povedať, že v krátkej histórii nášho súčasného štátu — Slovenskej republiky — žiaden ústavný činiteľ nemusel robiť také ťažké a bolestivé rozhodnutia ako pán prezident Kováč. U nikoho iného nebol verejný záujem krajiny, ktorému sa rozhodol slúžiť, v takom príkrom rozpore s bezprostredným záujmom chrániť bezpečnosť, súkromie a povesť svojej najbližšej rodiny.

'Mýli sa každý, kto si myslí, že prezident republiky sa dá zastrašiť alebo znechutiť a odradiť od plnenia svojej povinnosti, ku ktorej sa slávnostne zaviazal,' povedal prezident Michal Kováč v roku 1994. Keď tieto slová vyslovil, sám netušil, akej veľkej skúške svojho odhodlania bude už čoskoro čeliť. Pretože vládna moc sa nezastavila pred ničím — nakoniec ani pred únosom jeho syna.

Neviem si predstaviť, aké hlboké pochybnosti museli pána prezidenta Kováča pri ochrane verejného záujmu trápiť. Aký veľký bol jeho obyčajný ľudský strach o svojich blízkych. Neviem si to predstaviť, ale viem, že aj vďaka slovám a činom Michala Kováča bolo politické zlo 90. rokov porazené. Aj vďaka jeho statočným rozhodnutiam, spôsobu akým vykonával funkciu hlavy štátu, zostali dejiny samostatného Slovenska históriou slobodného a demokratického štátu, ktorý sa stal súčasťou zjednotenej Európy.

Nepoznal som pána prezidenta v súkromí a neprislúcha mi hovoriť v jeho mene. Napriek tomu, hoci len na základe našich krátkych vzájomných stretnutí a rozhovorov si myslím, že by si želal, aby sme dnes hovorili o tom, čo ho trápilo najviac. S čím sa nevedel do konca svojho života zmieriť.

Je pravdou, že od zápasu pána prezidenta Kováča o srdce a charakter našej krajiny uplynuli už dve desaťročia. Je pravdou, že zlo, s ktorým bojoval, sme politicky porazili. Ale ako spoločnosť sme sa s týmto zlom nedokázali vyrovnať.

Únos prezidentovho syna, vražda dôležitého svedka a mnohé ďalšie zločiny, krivdy a neprávosti zostali nepotrestané. Pocity hnevu, bezmocnosti či odhodlania však postupne vyprchali. Zostali spomienky a aj tie sa rok po roku pomaly strácali z verejných diskusií. Vlastne opäť nám ich naplno pripomenul až odchod človeka, ktorý je s vtedajším zápasom o budúcnosť Slovenska navždy spätý.

Myslím si, že naša povinnosť vyrovnať sa so zlom spred dvoch desaťročí, naďalej trvá. Čas, ktorý odvtedy uplynul, túto povinnosť nezahladil. Sme povinní vyrovnať sa s touto kapitolou histórie Slovenskej republiky nielen preto, lebo to dlhujeme prezidentovi Michalovi Kováčovi. Ale preto, lebo to dlhujeme sami sebe, svojej krajine, našej spoločnosti.

Nemôžeme — nikto z nás, ktorí sme zodpovední za správu vecí verejných — považovať zločiny mečiarizmu za minulosť, ktorej radšej treba dať pokoj. Nedá sa s čistým svedomím hovoriť o rešpekte k právu, spravodlivosti, k vlastnej republike, ak páchateľov štátom organizovaných zločinov chráni naďalej amnestia, ktorá znemožňuje, aby sa zodpovedali pred súdom. Tento výklad právneho štátu je formálny. A aj dnes vidíme, k čomu vedie formálny výklad práva a spravodlivosti. K oslabeniu dôvery v štát a jeho inštitúcie.

Vážené smútočné zhromaždenie, jednou z právomocí prezidenta je podať každoročne správu o stave našej republiky. Prečítal som si tú historicky prvú správu o stave Slovenskej republiky, ktorú pán prezident Kováč predniesol v marci 1994.

Varoval v nej napríklad pred korupciou, ktorá sa rozmáhala v celom štáte. Znepokojoval ho vývoj politiky — bojiska 's množstvom nikam nevedúcich súbojov, v ktorých mnohí strácajú súdnosť, vlastnú tvár i charakter.' Hovoril o silnejúcej nedôvere k politikom, ktorá vedie k apatii a rozčarovaniu občanov.

Nie, nechcem tým povedať, že od čias prvej správy o stave republiky sa slovenská politika až tak nezmenila. Nie je to pravda a myslím si, že ani pán prezident Kováč by s takýmto hodnotením nesúhlasil. Ale myslím si, že jeho zápas o charakter Slovenska trvá, hoci v inom kontexte a s novými výzvami.

Minulosť zmeniť nedokážeme, ale je v našich silách napraviť krivdy minulosti. Je v našich silách spravovať veci verejné tak, aby sme každý rok napísali lepšiu správu o stave republiky. Takto preukážeme rešpekt práve k ľuďom ako bol prezident Michal Kováč. Nielen dnes, keď sa s ním lúčime, ale každý deň nášho života konkrétnymi činmi a správnymi rozhodnutiami.

Vážený pán prezident Michal Kováč, za Vaše činy, za Vaše zodpovedné rozhodnutia, za Váš zápas o budúcnosť našej krajiny Vám v mene všetkých občanov Slovenskej republiky ďakujem.

Česť a úcta Vašej pamiatke.“

Viac k téme: