Oficiálny program

Prezident v pondelok prijal zakladateľky vznikajúceho združenia opatrovateliek.

„Minulý týždeň sa na mňa obrátili listom, aby ma informovali o tom – a dnes sme to veľmi podrobne rozoberali -, ako funguje opatrovateľská starostlivosť na Slovensku. Úprimne, z niektorých údajov som mierne zdesený. A je mi veľmi ľúto, že až tragická udalosť, ktorá sa pred nedávnom stala, upriamila pozornosť na tak dôležitú a ťažkú problematiku.

Cieľom tohto združenia je vrátiť späť ľudí, ktorí pracujú v zahraničí. Návrat slovenských opatrovateliek ale aj zdravotných sestier. Žiaľ, z ich rozprávania sa potvrdilo to, o čom som hovoril aj v správe o stave republiky.

Slovensko nie je sociálnym štátom. Nie je sociálnym štátom pre mnohých ľudí, ktorí skutočne pomoc potrebujú. Nedokážeme sa dôstojne postarať o starých ľudí, o seniorov, najslabších členov našej spoločnosti, keď sa dostanú do ťažkých životných situácii, o samostatne žijúce matky s deťmi.

Treba si uvedomiť, že s rastúcim vekom dožitia budú požiadavky na opatrovanie a sociálnu starostlivosť o seniorov rásť. Za ďalších 15 rokoch stúpne počet ľudí, ktorí potrebujú domácu starostlivosť, o tretinu. Opakujem, o jednu tretinu. Rútime sa do priepasti v starostlivosti o našich starých ľudí. A také skutočne poctivé riešenie ako odpoveď na tento trend zo strany ministerstva práce a sociálnych vecí nie je. Chýba systémové financovanie tejto opatrovateľskej starostlivosti, ťarcha padá na obce. Žiaľ, čoraz častejšie aj na bežných ľudí.

Starostlivosť o seniorov, ale napríklad aj detské jasle sú v súčasnosti z podstatnej časti závislé od eurofondov a projektového financovania. Ktoré sa, žiaľ, ale bude končiť. A my si musíme položiť otázku: Čo sa stane s opatrovateľmi a opatrovanými po skončení projektov? Z čoho budeme financovať tieto projekty po roku 2020? A to je aj otázka financovania opatrovateľov. Ľudí, ktorí robia túto nesmierne psychicky a fyzicky náročnú prácu, nie sú adekvátne ohodnotení a nemajú motiváciu byť na Slovensku, kde ich tak veľmi potrebujeme.

Nejde však len o podmienky pre opatrovateľky a opatrovateľov. To, že sa Slovensku ekonomicky darí, čím sa často chválime, necítia ani samotní ľudia odkázaní na pomoc. Príspevok pre ľudí, ktorí sa starajú o ťažko chorých členov rodiny v súčasnosti nedosahuje ani polovicu minimálnej mzdy.  A preto oceňujem, že pán predseda vlády cez víkend oznámil nárast príspevku na úroveň čistej minimálnej mzdy.

Ďalším problémov pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím je aj byrokracia a opakované posudky. A keďže som cez víkend zachytil správy, že sa minister práce zaujíma o dôstojný život ľudí vo vyššom veku, myslím si, že prvým krokom je priznať si, že táto oblasť bude potrebovať investície.

Ľudia v ťažkých životných situáciách, ktoré si nespôsobili sami, nesmú ostať na okraji záujmu štátu a jeho predstaviteľov. Očakávam preto, že minister práce a sociálnych vecí čoskoro ukáže, čo chce urobiť, aby sa o našich seniorov a ťažko zdravotne postihnutých ľudí mal kto postarať.

Chcem sa poďakovať opatrovateľom a opatrovateľkám, že sa chcú aktívne chytiť tejto problematiky. Že chcú ukázať, čo všetko sa deje, ako treba našim rodičom a starým rodičom na Slovensku pomôcť. Že oni to vedia. Sami majú chorých rodičov, o ktorých sa nemôžu starať, pretože pracujú v zahraničí. Prípad mamy, o ktorú by sa jeden z opatrovateľov tu za mnou mal starať, po rakovine, ale musí ísť teraz do Rakúska starať sa o dôchodcov v Rakúsku je pre mňa presne to, čo je alarmujúce.

Preto držím vznikajúcemu združeniu nesmierne prsty. Držím prsty celej našej krajine, aby sme si uvedomili, že sa ako štát sociálne prepadáme, a musíme nachádzať riešenie pre tých, ktorí v živote nič zlé neurobili, ktorí nás vychovávali a ktorí teraz potrebujú pomoc.“