Prezident podpísal zákon o Váhostave, upozornil na riziká

V posledných dňoch a týždňoch sme sa stali svedkami a účastníkmi niečoho, čo je podľa mňa neakceptovateľné.

V reakcii na absolútne nezodpovedné, ak nie kriminálne konanie jednej súkromnej spoločnosti rokoval týždeň parlament, zastavil sa normálny legislatívny proces, boli sme svedkami premrhaného času na hrubé politické útoky, rokovali viacerí členovia vlády, vrátane premiéra.

Toto všetko sa dialo pre jednu firmu, ktorej sa dlhodobo mimoriadne dobre darilo v obchodoch so štátom, takže pri zodpovednom manažovaní by mala byť dobrým zamestnávateľom a spoľahlivým partnerom pre svojich subdodávateľov. To všetko sa udialo pre stavebnú spoločnosť, ktorá sa v ostatných rokoch podieľala na bezpečných štátnych zakázkach v sume okolo 1 miliardy eur. A ktorá sa za okolností, ktoré sú stále nejasné a pred verejnosťou skryté, ocitla v úpadku, a ľuďom bola ponúknutá za vykonanú prácu 15-percentná odmena oproti dohodnutej výške.

Považujem za smutný obrázok o stave vecí u nás, že práve tých 15% a také veľké množstvo poškodených zohrali v celej veci podstatnú úlohu. Obávam sa totiž, že keby to bolo povedzme 30%, možno by celá vec prešla bez povšimnutia – tak ako to bolo v iných prípadoch, aj celkom nedávno. Vtedy nerokovala vláda, nezasadal parlament, nezasahovala polícia – pritom pre poškodených, ktorých sa takéto príbehy týkali a týkajú, ide o rovnakú nespravodlivosť, či bolo veriteľov 1000, alebo 10, či ide o 30%, alebo o 15%.

Ako prezident nebudem brániť dohode predsedu vlády s Váhostavom a bankami, ktorú sľúbili malým veriteľom, a tí ju prijali. Je to rozhodnutie a zodpovednosť vlády. A preto som zákon dnes podpísal.

Zákon som podpísal v situácii, keď neexistujú žiadne pochybnosti o tom, že ak by som ho aj urýchlene vrátil parlamentu na opätovné prerokovanie, o nijakých zmenách by sa už v tejto situácii nediskutovalo – a parlament by ho opäť schválil v zrýchlenom režime v tomto znení. V takejto situácii by na tom ďalší deň alebo poldeň rokovania nič nezmenil.

Pokiaľ ide o situáciu okolo Váhostavu, definitívne rozhodnutie o reštrukturalizačnom pláne tejto spoločnosti s nejasným vlastníckym a finančným pozadím musí prijať zákonný sudca. Ale ľudia na Slovensku predovšetkým očakávajú, že prokuratúra a polícia riadne prešetria, či v celom tomto konaní okolo tejto spoločnosti nedošlo k podvodom – a čo sa vlastne vo Váhostave udialo. Bude to znovu silný test toho, či občania môžu dôverovať v nestrannosť a efektívnosť našej justície, orgánov činných v trestnom konaní.

Zároveň upozorňujem na to, že zákon, ktorý som podpísal, obsahuje viacero nejasných alebo rizikových opatrení. Vytvára na papieri fikciu, že veritelia môžu teoreticky po skončení reštrukturalizačného plánu dostať od dlžníka oveľa viac peňazí – 50, či dokonca sto percent. Aby vykupovanie pohľadávok od drobných veriteľov v tomto konkrétnom prípade jednej firmy – Váhostavu – nevyzeralo pre štát ako nevýhodný obchod.

Som toho názoru, že zákon ani po tejto zmene nebráni dostatočne tomu, aby sa proces reštrukturalizácie naďalej používal ako úniková cesta pre špekulantov. Špekulantov, majiteľov firiem a ich manažment, ktorí tento inštitút využívajú na to, aby si pri nezodpovednom podnikaní chránili svoj osobný majetok.

Domnievam sa, že je potrebné najbližší čas využiť na to, aby zákonodarca pripravil lepšie garancie, ktoré by zvýšili ochranu všetkých poctivých veriteľov pred nezodpovednými dlžníkmi. Taký zákon, ktorý by posilnil postavenie nezabezpečených veriteľov, ale aj sprísnil povinnosti a dozor súdov nad celým procesom. Zákon, ktorý by donútil schránkové firmy preukazovať, že nie sú spriaznené s dlžníkom v reštrukturalizácii, a prestať sa tváriť, že sú to len ďalší obyčajní poškodení veritelia.

Ako prezident nemám zákonodarnú iniciatívu, ale na tieto a ďalšie problémy zákona upozorním osobitným listom predsedu parlamentu v najbližších dňoch. Zároveň očakávam od vlády, že sa urýchlene obráti na Európsku komisiu, či je zamýšľaný plán v súvislosti s Váhostavom v súlade s právom Európskej únie v oblasti štátnej pomoci. Ešte pred tým, než by jeho aplikácia mohla spôsobiť problémy Slovenskej republike a poprípade samotným poškodeným veriteľom v budúcnosti.

O čom sa v posledných týždňoch a dňoch hovorilo, nie je žiaden ojedinelý prípad. Je to len obrázok toho, čo je u nás stále príliš bežné. A samotný štát sám dáva zlé príklady. Veď napríklad najväčšími dlžníkmi Sociálnej poisťovne sú organizácie riadené štátom. Ako chceme vyvíjať tlak na súkromné firmy, aby plnili záväzky voči štátu, voči svojim dodávateľom, malým živnostníkom, keď štát sa často správa presne opačne?

Chceme žiť v krajine, kde platia pravidlá, kde platia dohody, kde panuje elementárna kultúrnosť vo vzťahoch aj zodpovednosť voči záväzkom, zamestnancom, obchodným partnerom.

Neodôvodnené oneskorené platenie faktúr je stále príliš časté. Dodávatelia poctivo odvedú prácu, dodajú výrobky, služby, zaplatia zamestnancov, nespravia žiadnu chybu – a napriek tomu sa ocitnú v problémoch, často pred bankrotom. A nemajú možnosť vymôcť si svoje právo rýchlo a účinne.

Dlhodobo a opakovane riešime stále novými zákonmi niečo, čo sú často v skutočnosti kriminálne činy.

Moje vystúpenie som začal tým, že sme boli v posledných dňoch svedkami a účastníkmi niečoho, čo by malo byť neakceptovateľné.

Celkom na záver poviem, že nie je možné a podľa mňa je neakceptovateľné, aby schránkové firmy, majitelia týchto firiem, manažéri a právnici týchto spoločností tlačili do kúta štát – alebo aby boli vôbec partnerom pre štát.

Aj v tejto veci sme už počuli prísľuby a počuli sme aj konkrétne termíny. Chcem teda vysloviť nádej a želanie, že budem môcť čo najskôr podpísať zákon, ktorý by také čosi definitívne vylúčil, a to nie len v stavebníctve, zdravotníctve, ale aj v iných oblastiach.

Viac k téme: