Oficiálny program

Vyhlásenie prezidenta Andreja Kisku k podaniu na Ústavný súd:

„Rád by som vás informoval — symbolicky práve dnes na návšteve Košíc, kde sídli Ústavný súd —, že som sa rozhodol uplatniť právo prezidenta Slovenskej republiky a požiadal som Ústavný súd o preskúmanie súladu zákona s Ústavou. Uvedomujem si, že toto oprávnenie je nevyhnutné využívať s rešpektom a uvážene v prípadoch, keď sú ohrozené ústavou garantované práva. Som presvedčený, že tu takúto situáciu máme.

V marci tohto roka som vrátil do parlamentu na opätovné prerokovanie zákon zakazujúci niektoré poplatky, ktoré pacienti platili u lekárov. Najväčšiu pozornosť vzbudil zákaz poplatkov za prednostné vyšetrenie. Poslancov aj ministerstvo zdravotníctva som upozornil, že zákon je nejednoznačný, zle pripravený a že mu nepredchádzala žiadna analýza vyberania úhrad od pacientov. A podobne ako niektorí experti, či zástupcovia lekárskych organizácii som poukázal na riziko, že takýto zákon narobí viac škody ako osohu. Namiesto väčšieho poriadku do poplatkov môže rozšíriť bludisko už existujúcich poplatkov, ktoré platia pacienti pri bežných návštevách u lekára.

Parlament vtedy veto prezidenta prelomil, ale už po niekoľkých mesiacoch je jasné, že obavy sa napĺňajú. Zákon neochránil ľudí pred poplatkami. Naopak, tento zákon spôsobil novú vlnu úhrad. Namiesto zákonom zakázaných poplatkov poskytovatelia zdravotnej starostlivosti prichádzajú s inými úhradami — a musím, žiaľ, konštatovať, že pri niektorých človeku ostáva rozum stáť. Podľa zverejnených cenníkov by napríklad ľudia mali platiť za nespolupracujúce dieťa, za elektronický manažment, za prevzatie pacienta z inej ambulancie, či dokonca aj vtedy, ak sa nedostavia na vyšetrenie. Sumy úhrad sa v niektorých prípadoch pohybujú v desiatkach eur.

Som presvedčený, že je povinnosťou štátu zasiahnuť a túto situáciu napraviť. Nielen kvôli absurdnosti niektorých poplatkov, ktorým budú pacienti na Slovensku čeliť. Ale preto, že zákon, tak ako bol schválený a je už niekoľko mesiacov účinný, môže byť v rozpore s ústavou garantovaným právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Naša ústava garantuje každému človeku právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú pacienti na Slovensku právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť za podmienok, ktoré ustanoví zákon.Aby nedošlo k nedorozumeniam, tak hneď dodávam, že garancia tohto práva podľa už staršieho rozhodnutia ústavného súdu neznamená absolútny zákaz vyberania akýchkoľvek poplatkov za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

Ale na to, aby základné právo pacientov nezostalo len na papieri, musí byť zákon jasný, zrozumiteľný a predvídateľný. Moje podanie na ústavný súd považujem za prvý krok k tomu, aby na Slovensku dospeli k nejakému poriadku pri vyberaní poplatkov v zdravotníctve.

Ak toto podanie pred Ústavným súdom uspeje, za druhý logický krok v prospech pacientov by som považoval, aby vláda a parlament presne definovali, vymenovali a ohraničili služby, za ktoré môže poskytovateľ zdravotnej starostlivosti požadovať úhradu. Aby sa urobil poriadok v tom doslova bludisku poplatkov, ktoré dnes na Slovensku máme.

Pokiaľ ide o samotné podanie na ústavný súd, stručne vysvetlím štyri hlavné dôvody, prečo podľa môjho presvedčenia zákon v ochrane pacientov zlyháva.

Po prvé, parlament v zákone vymedzil niektoré úkony — medzi nimi napríklad aj toľko diskutované prednostné vyšetrenie u lekára — za ktoré nie je možné vyberať úhrady. Lenže zároveň to znamená, že takéto negatívne vymedzenie úkonov umožňuje poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ľubovoľným spôsobom určovať a spoplatňovať ďalšie úkony. Tu pre nich v plnej miere platí “čo nie je zakázané, je dovolené”. A prax absurdných poplatkov, o ktorých som hovoril na začiatku, už po niekoľkých mesiacoch potvrdzuje, že presne takto sa niektorí poskytovatelia správajú.

Po druhé, zneužíva nieči obchádzanie zlého zákona môže viesť k tomu, že bude neprimerane ekonomicky a sociálne zaťažovať pacientov, čím môže viesť k vytvoreniu reálnych prekážok v rovnakom prístupe k zdravotnej starostlivosti.

Po tretie, pacienti na Slovensku sa stali obeťami zle naformulovaného zákona. Nemôžu sa brániť odkazom na jednoznačnú a predvídateľnú právnu normu. Sú vystavení v podstate neobmedzeným možnostiam vyberania poplatkov. A nepomôže im ani dozor samosprávnych krajov, pretože ich úloha je obmedzená na kontrolu plnenia formalít zo strany lekárov, ako je napríklad zverejnenie cenníka úkonov za úhradu.

Po štvrté, je povinnosťou zákonodarcu chrániť základné právo pacientov a prostredníctvom zákonov čo najpresnejšie definovať, vymenovať a ohraničiť služby, za ktoré môže poskytovateľ požadovať úhradu. Ak takýto zákonný, právne vynútiteľný a predvídateľný mechanizmus neexistuje — a už krátka doba účinnosti zákona ukazuje, že neexistuje —pojem bezplatná zdravotná starostlivosť sa doslova môže v praxi vyprázdniť. A ústavou garantované práva pacientov zostanú len na papieri.

Pred niekoľkými mesiacmi, keď som hovoril o situácii v slovenskom zdravotníctve, a rovnako aj v mojej prvej správe o stave republiky som upozorňoval na to, že že zlý, v niektorých prípadoch katastrofálny, stav zdravotníctva je jedným hlavných dôvodov nedôvery ľudí v úspešný rozvoj našej krajiny. Hovoril som aj o tom, že máme zlú atmosféru medzi pacientmi a lekármi. A že ľudia očakávajú silné a presvedčivé úsilie za kvalitnejšie zdravotníctvo, aby mohlo lepšie plniť svoju jedinú úlohu — liečiť a uzdravovať pacientov.

Dobré pravidlá a jednoznačné zákony potrebujú tak pacienti, ako aj poctiví lekári a zdravotníci, ktorí sa o lepšie podmienky na Slovensku snažia. Moje podanie na ústavný súd sleduje ochranu ústavných práv ľudí, pacientov. Zároveň však verím, že bude podnetom k tomu, aby sa téma ochrany zdravia ľudí na Slovensku vrátila tam, kam patrí. Do politických diskusií pred parlamentnými voľbami a do centra našej pozornosti.“

Podanie na Ústavný súd kvôli úhradám pacientov