Oficiálny program

Pri príležitosti 70. výročia skončenia druhej svetovej vojny prijal prezident Andrej Kiska vojnových veteránov, aby im vyjadril úctu a vďaku za boj za slobodu.

Jána Kubíka, Ľudevíta Sozanského a Jozefa Gabčíka, príslušníkov československých zahraničných armád a domáceho odboja, vymenoval prezident do vojenskej hodnosti brigádny generál a brigádny generál in memoriam.

„Prišiel som dnes medzi vás naplnený úctou voči vašim činom a pietou k obetiam. Dnes tu môžem stáť ako prezident slobodnej Slovenskej republiky práve vďaka vám a mnohým ďalším odvážnym mužom a ženám, ktorí sa vo chvíľach zlomových pre našu krajinu vzdali osobného bezpečia a zázemia. Odmietli opatrnosť a zaplašili pochybnosti, či to má význam — a jednoducho sa vydali na boj proti zlu,“ povedal prezident v príhovore pred vojnovými veteránmi.

„Je trpkou súčasťou našich dejín, že krátko po porážke nacizmu a oslobodení našej krajiny práve mnohým z vás, ktorí ste tu dnes s nami, komunistický režim slobodu zobral. O to dôležitejšie je chrániť svedectvo o tom, čo ste pre nás vtedy urobili. Vaše spomienky musia byť trvalou súčasťou premýšľania o našej budúcnosti, o dôsledkoch našich rozhodnutí, o našej povinnosti brániť slobodu, ľudskú dôstojnosť a mier. Aby sme nezabudli, akú hroznú cenu môže spoločnosť platiť za nenávisť a aká obrovská odvaha a obeta je potrebná, aby sme zlo zastavili a porazili.“

Vymenovania do vojenskej hodnosti brigádny generál sa osobne zúčastnil Ján Kubík, ktorý v priebehu bojovej činnosti paradesantnej brigády v boji o Duklu odvážne plnil úlohy a vynaliezavým spôsobom zabezpečoval potreby vojsk v prvej línii. Niekoľkokrát bol menovaný v rozkaze veliteľa práporu a bol vyznamenaný medailou „Za chrabrosť“.

Za Ľudevíta Sozanského prevzal rozkaz a dekrét jeho vnuk. Sozanský už v máji 1939 ako dôstojník slovenskej armády prišiel do Krakova a zapojil sa do československého zahraničného odboja vo Francúzsku, Veľkej Británii i v Sovietskom zväze.

Jozefa Gabčíka vymenoval prezident in memoriam v zastúpení jeho pranetere. Gabčík sa zapísal do dejín, keď spolu s Janom Kubišom vykonal atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Prispel tak k medzinárodnému uznaniu myšlienky právnej kontinuity Československej republiky v jej predmníchovských hraniciach. Počas vlny represálií, ktoré nasledovali po atentáte, sa Gabčík ukryl v kostole v Prahe, kde spolu s ostatnými spolubojovníkmi zahynul hrdinskou smrťou.

Ďalší účastníci odboja pozvaní k prezidentovi:

Alexander Bachnár je posledný žijúci veliteľ časti židovskej partizánskej jednotky bojujúcej v SNP. Skupina sa zrodila v koncentračnom a pracovnom tábore Nováky, tajne zhromažďovala zbrane a udržiavala kontakty s partizánmi v okolí. Po vojne pracoval ako novinár. V päťdesiatych rokoch ho však poslali do výroby a o prácu novinára prišiel druhýkrát po sovietskej okupácii v roku 1968. Po Novembri 1989 bol tajomníkom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

Ondrej Bubniak sa v období I. ČSR s rodičmi vysťahoval do Francúzska, kde sa už počas štúdia na gymnáziu v r. 1940 zapojil do odbojovej činnosti. Neskôr sa stal príslušníkom partizánskej skupiny a po vylodení Spojencov v Normadii bol zaradený do Francúzskych vojenských síl vnútra (FFI - Forces françaises de l'intérieur). Zúčastnil sa oslobodzovania kraja Limousin, miest Limoges a St. Nazaire. Po skončení II. svetovej vojny sa z rodinou vrátil do Československa.

Miroslava Babiaka zastúpila v Prezidentskom paláci dcéra. Pred vypuknutím SNP bol členom odbojovej organizácie v Trenčíne, ktorá vydávala protinacistické letáky a pomáhala utečencom z Protektorátu pri ceste do zahraničnej armády. Počas štúdia techniky ako praktikant v zbrojovke v Dubnici nad Váhom vynášal pre odboj zbrojnú dokumentáciu. Po vypuknutí SNP sa stal príslušníkom Vysokoškolského strážneho oddielu, štábnej jednotky Prvej československej armády na Slovensku a strážnej jednotky generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta.

Pavel Branko vydal po tom, čo ho vylúčili zo štúdia pre židovský pôvod, s priateľmi dve čísla odbojového časopisu Mor ho! Po odhalení im Slovenský štát vymeral dva tresty smrti. Pavel Branko skončil v nitrianskej väznici. Po vypuknutí SNP ho zaistilo gestapo a po vyšetrovaní bol vo februári 1945 deportovaný do Mauthausenu. Tam sa dočkal aj oslobodenia. Pavel Branko je uznávaný filmový kritik a nezávislý publicista.

Alfonz Bučko pomáhal spolu s rodičmi rasovo prenasledovaným obyvateľom židovského pôvodu. Úkryt u nich našla židovská učiteľka. Partizánov v okolitých horách zásobovali jedlom. Po odchode partizánov dedinu prepadla nacistická trestná výprava. Zavraždili oboch rodičov. Alfonz Bučko skončil v nacistickom zajateckom tábore. Prežil pochod smrti. Pri živote ho držala len myšlienka, že sa stretne so svojimi blízkymi. Až po vojne sa dozvedel, že neprežili.

Pavel Dobrík odišiel do povstania s posádkou letiska Mokraď. Jeho jednotka sa vyznamenala v bojoch pri Bielom potoku. Podieľali sa na oslobodzovaní obcí Poniky a Molča. Počas oslobodzovania Banskej Bystrice robil spojku pre rumunskú armádu.

Alisa Domanová bola počas druhej svetovej vojny zdravotnou sestrou Červeného kríža. Rodina pomáhala československým vojakom vo Veľkej Británii. Tu sa zoznámila aj s plukovníkom Alexandrom Domanom, ktorý sa neskôr z Anglicka dostal do paradesantnej brigády do Sovietskeho zväzu. S brigádou sa zapojil do bojov na Slovensku. Ailsa Domanová ako zdravotníčka pomáhala pri operácii Overlord. Po vojne sa s manželom odsťahovala do ČSR. Po nástupe komunistov bol manžel vyhodený z armády a obaja boli perzekuovaní.

Jaroslav Fabok bojoval proti obom totalitám 20. storočia. V roku 1944 sa zapojil do Slovenského národného povstania v partizánskej skupine Jozefa Trojana. Vstúpil do povojnovej Demokratickej strany, dnes je jej posledným žijúcim tajomníkom. Deň pred tzv. Víťazným februárom bol zatknutý. Po prepustení z vyšetrovacej väzby ilegálne odišiel do americkej okupačnej zóny Nemecka. Nadviazal spoluprácu s exilovou spravodajskou skupinou Františka Bogataja. Vrátil sa do Československa, ale pri prvej ceste bol zatknutý. Bol odsúdený na trest smrti, ktorý bol neskôr zmenený na doživotie. V komunistických väzeniach strávil 16 rokov. V roku 1968 bol jedným zo zakladateľov Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv, za čo bol prenasledovaný aj v ďalších rokoch Štátnou bezpečnosťou. Po roku 1989 bol plne rehabilitovaný.

Imricha Gablecha zastúpil na prijatí u prezidenta jeho syn. Po vzniku tzv. Slovenského štátu odletel Gablech z Piešťan do Poľska, kde vstúpil do poľského letectva. Zúčastnil sa bojov s Nemeckom. Bol zajatý Červenou armádou a odsúdený na päť rokov nútených prác v gulagu. Po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom bol odsunutý s ďalšími poľskými väzňami do Veľkej Británie, kde vstúpil do Britského kráľovského letectva (RAF). Vzhľadom na zdravotné problémy spôsobené väznením nemohol operačne lietať a do konca vojny vykonával funkciu letového dispečera na letisku pri Norwichi. Po návrate do ČSR bol leteckým kontrolórom. Po nástupe komunizmu v r. 1949 bol prepustený z armády, zatknutý a vyšetrovaný. Do odchodu do dôchodku pracoval ako robotník.

Aj Hilde Hraboveckej vyjadril Andrej Kiska úctu v zastúpení jej dcéry. Hrabovecká prežila prvý transport zo Slovenska do Osvienčimu aj pochod smrti. V koncentračnom tábore sa zapojila do táborového odboja. O svojom živote napísala známu knihu Ruka s vytetovaným číslom.

Martin Janec sa spolu s bratom zapojil do odbojovej Organizácie Obrana národa, kde pomáhali prenasledovaným pri útekoch z Protektorátu cez územie Slovenska. Po vypuknutí SNP sprevádzali zostrelených amerických letcov do Banskej Bystrice. Martin Janec sa stal členom Vysokoškolského strážneho oddielu generálov Goliana a Viesta, ktorých sprevádzal až do posledních chvíľ. Celý život pôsobil ako lekár.

Do odboja sa zapojila aj celá rodina Jána Paulíniho. Jeho otec bol veliteľom partizánov v Dobrej Nive. Spolupracovali s povstaleckým veliteľom Alexandrom Kordom. Počas vojny a po potlačení SNP ukrývali trojčlennú židovskú rodinu a zostreleného amerického letca, za čo získali vyznamenanie od amerického generála Eisenhowera. Po vojne komunisti vo vykonštruovanom procese odsúdili jeho otca na jeden rok, staršieho brata na 14 rokov väzenia. Ján Paulíny skončil v Pomocných technických práporoch (PTP).

Milan Píka odišiel po vyhlásení Protektorátu cez Rumunsko do Francúzska, kde vstúpil do formujúcich sa československých jednotiek. Po porážke Francúzska odišiel do Veľkej Británie, kde vstúpil do Britského kráľovského letectva (RAF). Vzhľadom na zdravotné problémy nemohol byť operačne nasadený. Do konca vojny slúžil ako pobočník veliteľa Čs. doplňovacieho strediska v Cosforde. Po návrate do ČSR študoval na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej. Po nástupe komunizmu bol zatknutý a obvinený z príprav únosu väzneného otca, generála Heliodora Píku, do zahraničia. Bol degradovaný a vyhodený zo školy. Usadil sa na Slovensku a pracoval ako robotník. V r. 1968 sa mu podarilo dosiahnuť plnú rehabilitáciu otca.

Dalma Spitzerová ušla v marci 1942 pred deportáciami do Maďarska. Bola zatknutá a väznená v Užhorode. Po návrate na Slovensko bola deportovaná do pracovného tábora v Novákoch, kde sa zapojila do odbojovej činnosti – bola spojkou medzi organizáciou v tábore a odbojovými organizáciami v okolí. Po vypuknutí Slovenského národného povstania odišla do Banskej Bystrice, kde pôsobila v tlačovom oddelení partizánskeho hnutia. Jej otec, mama a dvaja súrodenci boli zavraždení pri Kremničke. Vyštudovala herectvo a pôsobila v martinskom divadle, na Novej scéne v Bratislave a Tatra revue. Počas normalizácie bola spolu s manželom Jurajom Spitzerom vylúčená z umeleckej spoločnosti. Angažovala sa v disente.

Oto Šimko bol pre židovský pôvod internovaný v pracovnom tábore vo Vyhniach. Po vyhlásení SNP sa pridal k 9. liptovskému partizánskemu oddielu. Do bojov bol zapojený až do skončenia vojny. Oslobodenia sa dočkal v Nitre. Jeho brat Ivan zahynul v roku 1944 v koncentračnom tábore.

Ernest Šmálik sa stal po vypuknutí SNP príslušníkom Vysokoškolského strážneho oddielu, štábnej jednotky Prvej československej armády na Slovensku a strážnej jednotky generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. V októbri 1944 bol zajatý a do konca vojny väznený v zajateckom tábore Plauen. Po skončení II. svetovej vojny sa stal študentom medicíny. Po nástupe komunistického režimu bol v r. 1949 zatknutý a odsúdený vo vykonštruovanom politickom procese. Po prepustení bol prenasledovaný Štátnou bezpečnosťou. Pôsobil ako herec vo Zvolene. Po roku 1989 plne rehabilitovaný.

Branislav Tvarožek ako 17-ročný bol v roku 1942 vyšetrovaný za písanie protinemeckých a protirežimových nápisov a vyhodený zo strednej školy. Po vypuknutí SNP sa stal príslušníkom Vysokoškolského strážneho oddielu, štábnej jednotky Prvej československej armády na Slovensku a strážnej jednotky generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Bol zajatý, no podarilo sa mu uniknúť. Po vojne študoval na Vysokej škole technickej v Bratislave. Po nástupe komunistického režimu bol v r. 1949 zatknutý a odsúdený k piatim rokom odňatia slobody za pomoc svojmu bratrancovi - kuriérovi exilovej spravodajskej skupiny Živodarovi Tvarožkovi. Po prepustení z väzenia pracoval ako elektrikár. Po roku 1989 bol plne rehabilitovaný.

Stanislava Hlubockého v Prezidentskom paláci zastúpila jeho dcéra, ktorá s rodičmi prežívala dramatické vojnové udalosti. Hlubocký bol odborný učiteľ zo Starej Turej, otec piatich maloletých detí. Počas druhej svetovej vojny pred gestapom ukryl zostreleného amerického letca Jamesa Kirchhoffa a svojho švagra partizána, už ťažko chorého Ondreja Chorváta. V decembri 1944 bol Stanislav Hlubocký na základe udania odhalený a spolu s ukrývanými zatknutý. Všetci traja zatknutí – Stanislav Hlubocký, jeho švagor a americký letec boli popravení 28.12.1944. Ich telá sa našli až v posledných májových dňoch r. 1945 v hromadnom hrobe. Keďže otec zachraňoval amerického pilota, komunistický režim matke nepriznal ani vdovský dôchodok. Rodina však dostala vyznamenanie od amerického generála Eisenhovera.

Ľudovít Šramko, žiaľ, zomrel niekoľko dní pred prijatím u prezidenta. Tiež bol aktívny v odboji. V roku 1938 absolvoval pilotný kurz v rámci akcie „Tisíc pilotov republike“. Po vypuknutí SNP sa zúčastnil bojov s piešťanskou letkou kpt. Haluzického. Vyznamenal sa v bojovej operácii pri Novákoch, kde získal muníciu pre povstaleckú armádu, za čo ho vyznamenal generál Viest.

Ďalší traja pozvaní sa z vážnych zdravotných dôvodov nemohli osobne dostaviť ani sa nemohli nechať zastúpiť.

Ivan Schwarz študoval pred vypuknutím II. svetovej vojny vo Veľkej Británii. V roku 1939 vstúpil do britskej armády, neskôr bol preradený k československým jednotkám, kde v rámci Britského kráľovského letectva pôsobil ako rádiotelegrafista-strelec. Zúčastnil sa aj vylodenia v Normandii. Rodina bola v období vojny deportovaná do pracovného tábora. Po vojne sa vrátil do ČSR, slúžil v armáde, no vzhľadom na nesúhlas s nastupujúcim komunizmom odišiel do Veľkej Británie. Je posledným žijúcim Slovákom, ktorý v období II. svetovej vojny operačne lietal v Britskom kráľovskom letectve.

Michal Fedorko je rodák z Podkarpatskej Rusi. V auguste 1940 sa mu na druhý pokus podarilo dostať do Sovietskeho zväzu, kde bol za ilegálny prechod hraníc odsúdený na tri roky nútených prác a deportovaný do tábora vo Vorkute. V roku 1943 vstúpil do Čs. vojenskej jednotky v ZSSR a zúčastnil sa bojov o Sokolovo, Kyjev, Duklu a ďalších. Po skončení II. svetovej vojny ostal v Českej republike a až do odchodu do dôchodku slúžil v armáde. V súčasnosti je v nemocničnom ošetrení v Prahe.

Jaroslav Klemeš je rodák z Čadce. Po vyhlásení tzv. Slovenského štátu sa jeho rodina musela vrátiť na Moravu. V januári 1940 odišiel cez Sýriu do Francúzska, kde vstúpil do formujúcich sa československých jednotiek. Po porážke Francúzska sa mu podarilo dostať do Veľkej Británie, kde bol po absolvovaní parakurzu pripravovaný na úlohy v okupovanom Protektoráte. Vo februári 1945 bol súčasťou desantu pri obci Nasavrky. V závere vojny sa zapojil do Pražského povstania, udržoval spojenie s Londýnom a vládou v Košiciach. Po skončení vojny ostal v armáde. Po nástupe komunizmu bol odsúdený na dvojročný nepodmienečný trest odňatia slobody. Po prepustení pracoval ako robotník. Rehabilitovaný bol v r. 1968. Zdravotný stav mu nedovolil pricestovať z Prahy.