Oficiálny program

Prezident Andrej Kiska v stredu vystúpil s príhovorom na slávnostnej recepcii v priestoroch Historickej Národnej rady SR pri príležitosti 100. výročia vzniku prvej Československej republiky.

„Je mi cťou, že si tu dnes spolu môžeme pripomenúť jeden z najdôležitejších dátumov histórie oboch našich krajín. Ako prezident vždy s hrdosťou hovorím o tom, že nepoznám dve krajiny na svete, ktoré by mali k sebe bližšie. A priznám sa, že vždy, keď zaznejú tak ako teraz zase spolu naše hymny, kde jedna, česká časť hovorí o krásnej zemi a druhá, slovenská  o hromoch a bleskoch nad Tatrou, vždy ma to chytí za srdce.

Česko-slovenský štát vznikal v komplikovanom období a jeho zrod nebol jednoduchý, ale od prvého manifestu samostatnosti vydaného v Paríži v  roku 1915, cez vytváranie československých légií, vznik Československej národnej rady v roku 1916, podporu krajanov v Pittsburskej dohode   až po 28. október 1918 v Prahe a 30. október v Martine to bola cesta plná nadšenia a odhodlania.
    
Pred pár týždňami som bol v Chicagu a spal som v tom istom hoteli ako pred 100 rokmi T. G. Masaryk. Vtedy ho tam čakalo vyše stotisíc našich krajanov, Čechov a Slovákov, Priniesol im správy o tom, čo sa pripravuje: demokratická Československá republika.     

Povedzme si neodškriepiteľnú pravdu: bol to zázrak, že sa to podarilo. Že sa do jedného štátu spojili dve rozdielne spoločenstvá, dva národy s takou odlišnou stáročnou históriou a mentalitou, dva celky, ktoré boli hospodársky, nábožensky, administratívne i kultúrne rozdielne.  
A povedzme si tiež pravdu, že keby vtedy česko-slovenský štát nevznikol, dnes by každá z našich krajín vyzerala určite inak.     

Vybudovanie štátu si vyžiadalo nesmierne úsilie. Stelesňovali ho štátnik svetového formátu Tomáš Garrigue Masaryk, charizmatický Milan Rastislav Štefánik, vzdelaný a pracovitý Edvard Beneš. Okrem nich sa na tom podieľali stovky jedinečných osobností. Ale aj obyčajných ľudí, radových vojakov. Len si spomeňme: štát ešte neexistoval, ale už mal svoju vlastnú zahraničnú armádu. V radoch československých légií v Rusku, Francúzsku a Taliansku, ktoré s nesmiernou energiou organizoval Štefánik, bojovalo viac než sto tisíc dobrovoľníkov.

Náš prvý prezident hovorieval Karlovi Čapkovi, že „potrebujeme päťdesiat rokov nerušeného vývoja, potom budeme tam, kde by sme chceli byť už dnes“.

K storočnici vzniku Česko-Slovenska dostali oba nástupnícke štáty darček: dožili sme sa Masarykových vytúžených päťdesiatich rokov demokracie. Demokracie občas pokrivenej, opakovane prerušovanej, ale nezničenej. Pomer skôr nedemokratických a skôr demokratických etáp v našich dejinách sa zmenil, začali prevažovať slobodnejšie režimy nad autoritárskymi či totalitnými.  

My, ktorí sme v spoločnom štáte prežili väčšiu časť života, určite spomíname na okamihy nadšenia ako povestná  Panenkova penalta z roku 1976, ale aj výkony Ondruša a Mastného, spomíname na hudobné výslnie Elánu a Olympiku,  ale aj na tragédiu a dusno po roku 1968 a nadšenie v Novembri 1989. Spomíname na okamih rozdelenia Československa na dva suverénne samostatné štáty, na emócie s tým spojené. Na emócie smútku z toho, že vyrástli hranice a colnice, ktoré rozdelili priateľov a rodiny, ale aj na emóciu porozumenia, že toto delenie navždy odstráni vzájomné výčitky doplácania jednej krajiny na druhú. A tiež na emóciu nádeje, že sa raz znova v nejakej podobe zase spojíme.

A podarilo sa, dnes sme zase spolu. Spolu v jednom veľkom, úžasnom projekte jednej Európy, našej Európy, v Európskej únii. Nemáme hranice, naši ľudia si môžu slobodne zvoliť priestor, kde chcú žiť a pracovať. O mnohých krokoch rozhodujeme zase spoločne, ale tentokrát v Bruseli, a zároveň my sami doma v Česku i na Slovensku rozhodujeme o tvári  a charaktere Európskej únie.     

Sme súčasťou Vyšehradskej štvorky, ktorá na tomto projekte tak veľa získala. Aj preto by sme mali vždy jasne hovoriť, že stojíme za týmto úžasným európskym projektom. Mali by sme vždy rázne zastaviť reči o delení na starú a novú Európu. A vždy by sme nahlas mali povedať aj to, čo pre našu spoločnú Európu chceme urobiť.

Môžeme sa iba domýšľať, k čomu by nás dnes vyzvali zakladatelia štátu, ktorého založenie oslavujeme. Ako by sa pozerali na výzvy a problémy, ktorým dnes čelíme. Každý osve, ale aj spoločne. T. G. Masaryk povedal, že „pravá demokracia spočíva v mravnosti“. Dnes by si toto posolstvo mali zobrať k srdcu všetci tí, ktorí myslia viac na svoju moc, ako na to, čo je skutočne dobré pre občanov našich krajín. Politici, ktorí zabúdajú na to, že úlohou nás, verejných činiteľov, je v prvom rade slúžiť svojim ľuďom.

A dovoľte mi, pretože sme na Slovensku, celkom na záver sa vrátiť k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, k jeho presvedčeniu, že „kto si myslí, že mu slobodu vybojujú druhí, ten jej nie je hodný.“ A parafrázovať ho. Ten, kto chce, aby krajina, kde žije, bola lepšou – ale nie je preto nič ochotný spraviť a očakáva, že to za neho spravia iní, ten si lepšiu krajinu nezaslúži.

A ja som presvedčený, že pre oba naše štáty, pre obe naše spoločnosti s toľkými úžasnými ľuďmi, pre krajiny, ktoré vznikli na spoločnom základe a majú k sebe tak blízko, musíme my všetci spraviť všetko, aby boli na ne naši občania hrdí. Aj drobný čin na správnom mieste v správnej chvíli má svoj zmysel. Aby naše krajiny boli moderné, prosperujúce, ale aj empatické. Aby sme tým napĺňali odkaz tých, ktorí pred sto rokmi zviedli svoj boj za náš československý štát.“