Oficiálny program

Vážení účastníci Slovenského národného povstania, vážený pán prezident Zeman, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, excelencie, vážení hostia, milí spoluobčania, na to, aby zlo zvíťazilo, niekedy stačí veľmi málo: stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič. Táto viac ako 200-ročná myšlienka má v každej dobe iný kontext. Dnes si tieto slová vysvetľujeme – a tak im v našej súčasnosti rozumieme - ako rozhodnutie, či sa ozvať, či sa postaviť proti nespravodlivosti, či sa angažovať, alebo napríklad či ísť voliť. Zvažujeme, či obetujeme kus svojho voľného času, kus svojho pohodlia a či nie je rozumnejšie brať veci také, aké sú, zvlášť ak sa nám zdá, že sme slabí a bezmocní - a podľa toho sa nejako osobne zariadiť. Na to, aby sa ľudia pred 70-timi rokmi na Slovensku postavili zlu, nestačilo zlo rozoznať a nestačilo s ním nesúhlasiť. Pripomíname si udalosti, pripomíname si dobu, a pripomíname si osobné rozhodnutia, ktoré znamenali opustiť rodinu, vystaviť seba aj najbližších riziku smrti, a pre mnohých obetovať život. Pre mnohých to znamenalo vzdať sa osobného bezpečia, zázemia, a postaviť sa proti prevahe. Vydať sa na boj proti zlu, proti jeho ideológii, ktorá opantala hlavy desiatok miliónov ľudí v Európe, a ktorá bola vtedy vyzbrojená obrovskou vojenskou silou, krutosťou a zvrátenosťou. Bojovníci ďalších 32 národov a národností sa zapojili do povstania, ktoré iniciovali slovenskí demokrati a antifašisti. A ktoré bolo druhým najväčším ozbrojeným vystúpením proti fašizmu. Slovenskí vojaci a civili, ľudia rôznych politických názorov a vierovyznaní našli k sebe cestu, spojili sa, aby bojovali za slobodu, za nezávislosť, za svoje deti - aj za česť Slovenska v tejto hroznej vojne a po nej. Niektorí z nich sú tu dnes s nami. My ostatní sme ich deťmi, vnukmi a vnučkami, deťmi rodičov odvtedy už viacerých generácií. Ale naša dnešná sloboda, demokracia aj štátna nezávislosť, postavenie Slovenskej republiky v Európe a vo svete, naše príležitosti, ktoré dnes máme, aj naše historické sebavedomie - to všetko sa odvíja aj od ich rozhodnutia spred 70-tich rokov, od ich statočnosti, od ich obetí. Patrí im za to úcta. Máme na počesť účastníkov Povstania veľa pamätníkov, o ktoré sa staráme, a každoročne dodržiavame tradície osláv, bez ohľadu na režim alebo politickú moc. Slovenské národné povstanie bolo takou významnou udalosťou v našich dejinách, že sa jednoducho nedalo a nedá nikým obísť. Aj preto sa politici a ich ideológovia snažili prekrútiť fakty, zneužiť, znevážiť, ukradnúť alebo privlastniť si jeho odkaz, aj mená jeho veliteľov a organizátorov, aj pohnútky prostých bojovníkov. Dialo sa to desaťročia, a povedzme si úprimne: dosť úspešne. Namiesto plastického obrazu Slovenského národného povstania sa tak proti sebe stavali jeho zjednodušené alebo účelové verzie. Namiesto skutočných pohnútok a demokratickej, antifašistickej a občianskej povahy Povstania z neho robili politický plagát. Myslím, že aj toto treba povedať pri príležitosti 70-teho výročia: Buďme vďační každému, kto sa v minulosti pričinil o pravdivý obraz Povstania, a kto v súčasnosti tento pravdivý obraz a odkaz udržiava, pestuje, odovzdáva. A osobitne v tom chcem povzbudiť učiteľov našich detí, dnešných a budúcich študentov: aby aj ďalšie generácie porozumeli Povstaniu hlavou, a aby jeho odkaz cítili aj srdcom. Aby rozumeli hodnote slobody, aby ju potom mohli a aj chceli chrániť. O vojenskom význame Slovenského národného povstania sa viedli diskusie. Aj o rozhodnutiach, ktoré mohli byť iné, ak ich hodnotíme s pohodlným odstupom času a s dodatočnou znalosťou vecí. Pred čím sa ale aj dnes po 70-ich rokoch skláňame pri tomto pamätníku, to je myšlienka, to je odvaha, to je osobné rozhodnutie každého jedného človeka, ktoré musel urobiť za seba. To sú útrapy a statočnosť ľudí, ktorí prežili, a hrdinstvo a najvyššie obete tých, ktorí v Slovenskom národnom povstaní padli. Než sa rozhodli doňho zapojiť, mnohí si iste kládli otázky, aký to má význam: či radšej nepočkať, až veci samy dozrejú, či radšej neostať doma, či nejde o falošné, zbytočné hrdinstvo, a či za to stoja hospodárske škody. Nikto z nás nevie, či sa pred podobnými výzvami raz neocitneme my alebo generácie, ktoré prídu po nás. Ako by sme sa zachovali? Ľudia pred 70-timi rokmi preukázali sebavedomie, smelosť, odmietli opatrnosť, odmietli filozofiu, že zo všetkého a vždy sa dá nejako vychytračiť, bez obetí, v závetrí. Nebolo by od nás ani čestné, ani úprimné pripomínať si Povstanie a jeho obete, a nemyslieť pri tom práve na tento jeho odkaz. Moja mama mi často rozprávala, ako im po vypuknutí Povstania chlapi v dlhých kožených kabátoch robili doma prehliadky, hľadali deda, kompromitujúce materiály, a ako sa so svojou mamou báli o svoje životy. Povstanie totiž nebolo iba bojovou akciou povstaleckej armády, vojakov a partizánov. Malo za sebou podporu ľudí, ktorí sa v mnohých prípadoch chovali rovnako statočne ako muži a ženy na bojiskách. Bojovníci Povstania sa aj po jeho potlačení dokázali dlhé mesiace brániť a prežiť aj vďaka ich podpore. Aj týmto všetkým ľuďom, ktorých mená nie sú na žiadnych pamätníkoch, patrí dnes náš obdiv a vďaka. Dovoľte mi na záver osloviť delegácie a predstaviteľov mnohých štátov, ktorí dnes prišli a ktorých občania sa zapojili do Slovenského národného povstania. Odovzdajte prosím naše srdečné pozdravy zo Slovenska občanom vašich krajín. Chceme vás ubezpečiť, že si pamiatku padlých na našom území vždy budeme ctiť a uchovávať. A ešte im prosím odkážte, že na Slovensku žili a žijú ľudia, ktorí vedia, že na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo: aby dobrí ľudia neurobili nič. A že proti zlu treba bojovať. Pred 70-timi rokmi, v časoch najťažších, aj dnes – pretože sloboda a ľudská dôstojnosť nám za to stoja.