Oficiálny program

Dámy a páni,

je pre mňa potešením prihovoriť sa vám tu, v Commonwealth Clube, najväčšom a najstaršom fóre v USA, ktoré dáva priestor na diskusiu o verejných záležitostiach.

Dovoľte mi začať trochu osobne.

Celkom jasne si pamätám svoje nadšenie, keď som začiatkom 90. rokov prišiel do USA. Doma som nechal manželku a malého syna, aby som si tu ako mladý inžinier našiel prácu. Najprv som pracoval manuálne na stavbe, ale po dvoch dňoch ma vyhodili. Potom som si našiel prácu na benzínovej pumpe a netrvalo dlho, dostal som ponuku, ako zarobiť viac peňazí. „Dostaneš štyri doláre na hodinu, ale každý deň môžeš pracovať o dve hodiny dlhšie, sedem dní v týždni. Takže vlastne zarobíš viac,“ povedali mi. Vzal som to.

Nemusím zdôrazňovať, že pracovať sedem mesiacov každý deň bez jediného voľného dňa, od deviatej ráno do jedenástej večer a cez víkendy od siedmej do jedenástej, bolo ťažké. Tesne pred návratom domov k mojej rodine som dostal ponuku, aby som na Slovensku otvoril a viedol pobočku jednej americkej firmy. Pod podmienkou, že si v tej firme kúpim obchodný podiel.

Ak si myslíte, že to nebol práve najlepší nápad, nemýlite sa. Spoločnosť skrachovala šesť týždňov potom, ako som sa vrátil domov. A ja som prišiel takmer o všetky peniaze, ktoré som si za rok a pol v USA zarobil.

Niekto by mohol povedať, že môj „americký sen“ bol vlastne pohromou. Ja to však vidím inak. Mojou najväčšou skúsenosťou z Ameriky je, že som spoznal, aké dôležité je znovu sa postaviť na nohy, ak váš projekt nevyjde. Ukázalo sa, že je to jeden z hlavných faktorov môjho budúceho úspechu v podnikaní aj v charite.

Môj osobný príbeh je veľmi podobný príbehu mojej domovskej krajiny, Slovenska. Po Zamatovej revolúcii v roku 1989 a pokojnom rozdelení Československa niekoľko rokov neskôr Slovensko prežívalo pomerne búrlivé roky. Výzvy, ktorým sme vtedy čelili, sa nám však podarilo premeniť na úspech. Nebolo to ľahké, ale Slovensko za posledných 25 rokov úspešne prešlo nie jedným, ale štyrmi transformačnými procesmi:

Z komunistického satelitu bývalého Sovietskeho zväzu na dynamickú liberálnu demokraciu s angažovanou občianskou spoločnosťou a k členstvu v EÚ a NATO.

Od centrálne plánovaného hospodárstva k otvorenej trhovej ekonomike s dobrými väzbami na západné aj východné trhy. Od ťažkého strojárenstva a zbrojárskej výroby k rýchlo sa rozvíjajúcemu ekonomickému prostrediu postavenému na moderných technológiách. Od pasívneho subjektu medzinárodného diania k štátu, ktorý sa aktívne zapája a pomáha pri riešení krízových situácií na celom svete.

Vieme, prirodzene, že bez podpory našich partnerov vrátane USA by sa nám to nepodarilo. Slovensko je tomuto transatlantickému partnerstvu hlboko oddané. NATO spoločne s EÚ predstavujú základ našej bezpečnosti a ekonomickej prosperity. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme hľadali ochranu pod dáždnikom NATO. Dnes pomáhame pri rozširovaní tohto ochranného dáždnika v Európe aj za jej hranicami. Boli sme na periférii, dnes sa nachádzame priamo v centre európskej integrácie.

Dovoľte mi preto, aby som vám povedal niečo viac o troch dôležitých oblastiach - o našej európskej skúsenosti, bezpečnosti a ekonomickej prosperite.

Dámy a páni,

nechcem vás nudiť tradičným politickým výpočtom všetkých našich úspechov. Dovoľte mi ale pripomenúť jednu starú múdrosť - cesta je dôležitejšia ako cieľ. Naša cesta smerom k členstvu v EÚ nabila Slovákov pozitívnou energiou. Snívali sme, že sa znovu zaradíme medzi demokratické a prosperujúce európske štáty. Pri spätnom pohľade bola aj naša skúsenosť s politikou bývalého predsedu vlády Vladimíra Mečiara v 90. rokoch a jej dôsledkami veľmi poučná. Áno, je to tak: čo ťa nezabije, to ťa posilní.

V tom čase bolo pre našich obyvateľov pomerne jednoduché dospieť k záveru, že život v EÚ prináša oveľa viac sľubných príležitostí, než keby Slovensko ostalo „čiernou dierou“ strednej Európy. Preto sa Slováci racionálne a veľmi správne rozhodli v prospech európskych hodnôt a členstva v Európskej únii. Slovensko potom svojich európskych partnerov prekvapilo, keď preradilo na vyššiu rýchlosť v uskutočňovaní demokratických a ekonomických reforiem, ktoré nám pomohli dobehnúť našich susedov.

Desať rokov po „veľkom tresku“ európskeho rozšírenia môžem s trochou metafory povedať, že poéziu nahradila próza. Po období idealistických postojov k EÚ nasledovalo obdobie náročnej práce, aby sme naplnili naše nové záväzky a zdolali spoločné výzvy. Dovoľte mi spomenúť niektoré z nich.

Prvá skutočná skúška našich záväzkov prišla krátko potom, ako Slovensko prijalo spoločnú európsku menu v roku 2009. Áno, bola to svetová finančná kríza, ktorá sa veľmi rýchlo zmenila na krízu európskej meny. A prerástla až do jednej z najväčších výziev pre inštitúcie EÚ, ktorá bola zároveň skúškou členských štátov a ich schopnosti spolupracovať a nachádzať riešenia.

V tom čase bolo pomerne deprimujúce čítať noviny. Zdalo sa, že „koniec Európy, ktorú poznáme“, je neodvratný. Kríza spoločnej európskej meny bola prejavom krehkého finančného, ekonomického a inštitucionálneho rámca našej menovej únie. V skutočnosti takého krehkého, že mnohí považovali experiment so spoločnou menou v rozličných samostatných štátov už za mŕtvy.

Akosi sa nám však túto krízu podarilo zvládnuť. A zároveň úspešne skoordinovať úsilie v tom čase 27 členských štátov pri hľadaní východiska. Bolo to trochu ako zázrak. Len si to predstavte. Dvadsaťsedem štátov zmenilo spoločné pravidlá, nariadenia, svoju vnútroštátnu legislatívu a rozdelilo si medzi sebou obrovské finančné náklady v priebehu niekoľkých mesiacov. Niečo podobné stále ostáva ťažko predstaviteľné; je to niečo, čo nemá obdobu inde vo svete.

Kríza spoločnej európskej meny neostala bez dosahov na slovenskú spoločnosť a politický systém. Táto otázka sa dostala do popredia pred parlamentnými voľbami v roku 2010 a rozpory vo vnútri vládnej väčšiny, ktorá po týchto voľbách vznikla, napokon viedli až k rozpadu liberálno-konzervatívnej vlády. Po prvýkrát v histórii moderného Slovenska sme boli svedkami, že diskusia na závažnú celoeurópsku tému sa stala rozhodujúcim faktorom aj na domácej politickej scéne. Dokonca viedla až k rozpadu vlády. S trochou sarkazmu môžeme povedať, že Slovenská republika sa aj v tejto oblasti zaradila do klubu takzvaných starých členských štátov EÚ.

Som však presvedčený, že sme dostali dôležitú lekciu. Verím, že táto lekcia pomôže našim občanom aj politikom lepšie porozumieť projektu Európskej únie. Na pokraji euro katastrofy sme zistili, že byť členom EÚ neznamená len právo čerpať a využívať finančné prostriedky Európskej únie. Oveľa dôležitejšie je držať sa starého pravidla - „jeden za všetkých, všetci za jedného“.

Slovensko prijalo pravidlá, ktorými sa zaviazalo dodržiavať oveľa prísnejšiu rozpočtovú disciplínu a zároveň poskytnúť finančné prostriedky na pomoc tým štátom, ktoré pomoc potrebujú. Napriek všetkým ťažkostiam má Európska únia medzi slovenskými obyvateľmi presvedčivú podporu - podporujú ju viac ako dve tretiny Slovákov. Tento príklad potvrdzuje, že krízy môžu posilniť vzájomnú súdržnosť, pokiaľ sú dobre zvládnuté. Inými slovami, každá kríza je zároveň príležitosťou robiť veci lepšie.

Dámy a páni,

uvedené platí aj o najnovšej kríze, ktorá pred nami stojí, o kríze na Ukrajine, ktorá je v krátkom čase druhou veľkou skúškou nášho záväzku presadzovať európske hodnoty.

Neexistuje príhodnejší čas na diskusiu o vzájomnom prepojení našej bezpečnosti. Hoci zo Západného pobrežia USA sa Ukrajina môže zdať vzdialená, verte mi: nie je. Rovnako ako nepredstaviteľne brutálne činy ISIS nie sú ďaleko od nás v Európe či od ľudí na iných kontinentoch. To, ako aktívne sa postavíme k pomoci pri riešení krízovej situácie u našich susedov, ovplyvní, v akom svete budeme žiť.

Mysleli sme si, že v dvadsiatom prvom storočí už neuvidíme, ako sa menia hranice štátov v Európe. Nedávne udalosti na Krymskom polostrove nám však ukázali, že sme sa mýlili. Najnovší vývoj na Ukrajine bez najmenších pochybností otriasol usporiadaním, ktoré vzniklo po Studenej vojne.

Nemôžeme tolerovať situáciu, v ktorej suverénny štát nemá možnosť slobodne si vybrať svoje smerovanie a partnerov. Ak jednotlivé krajiny nebudú rešpektovať Chartu OSN, náš svet sa zmení k horšiemu. Je nanajvýš dôležité, aby EÚ a USA zaujali jednoznačný postoj a postupovali jednotne pri riešení krízy na Ukrajine. Koordinované opatrenia Rusku ukázali, že jeho taktika typu „rozdeľuj a panuj“ v Európe nebude mať tentoraz úspech.

Niekedy sa zdá, že nám robí viac starostí samotný Putin než situácia na Ukrajine, čo však nie je správne. Preto by sa postoj Slovenska v súvislosti s Ukrajinou mal vnímať ako „proukrajinský“, a nie „protiruský“. Chcel by som spomenúť aj konkrétny príspevok Slovenska k nášmu spoločnému úsiliu, t.j. veľmi rýchle spustenie reverzného toku plynu na Ukrajinu. Myslím, že ide o veľmi dobrý príklad toho, ako môžeme partnerovi vyjadriť solidaritu a pomôcť mu v ťažkých časoch.

Treba pripomenúť, že to nebolo jednoduché. Ako si možno niektorí spomínajú, pred štyridsiatimi rokmi sa Henry Kissinger posťažoval, že mu v Európe chýba jedno spoločné telefónne číslo. Pravdivo poukázal na problém nedostatočnej koordinácie Európy v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Dnes má EÚ svojho vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Má spoločné delegácie EÚ a misie krízového riadenia. Okrem toho uplatňuje efektívnu sankčnú politiku a predovšetkým jej hlas znie omnoho jednotnejšie a silnejšie.

To však neznamená, že neexistujú oprávnené dôvody na pochybnosti o efektívnosti EÚ v oblasti zahraničnej politiky. Veľa kritikov správne poukazuje na prílišný pragmatizmus. Alebo, ak by som mal použiť vhodnejšie slová, na národný egoizmus. Na druhej strane sa však dá vidieť aj mnoho pozitívnych príkladov. Riešenie krízy na Ukrajine je jedným z nich. V porovnaní s USA nepotrebovala EÚ na zavedenie sankcií oveľa viac času. A to aj napriek tomu, že rozhodovací proces je v USA omnoho jednoduchší a rýchlejší. Treba si uvedomiť, že v EÚ bolo potrebné jednomyseľné rozhodnutie 28 samostatných štátov.

Okrem toho je ekonomika EÚ neporovnateľne viac previazaná s ruskou ekonomikou. A to nehovorím ani o rozdielnom vnímaní hrozieb. Treba pripomenúť, že sankcie nepoškodzujú len Rusko, ale aj štáty EÚ. Napriek tomu však 28 členských štátov nielenže postupovalo jednotne v otázke sankcií, ale preukázalo aj schopnosť konať pomerne rýchlo a efektívne. Na to by sa nemalo zabúdať pri hodnotení efektívnosti riešenia krízy na Ukrajine zo strany EÚ.

Dámy a páni,

je úplne zrejmé, že bez stability na Ukrajine nebude ani stabilita v Európe. Najmä v časoch, keď sa Rusko snaží systematicky podkopávať súčasnú bezpečnostnú štruktúru. Okrem toho vzbudzuje obavy aj situácia v mnohých iných častiach sveta. Vzhľadom na stupňujúci sa extrémizmus na Blízkom východe, napätie v Juhočínskom mori, ..., je potrebné, aby sme udržiavali a ďalej upevňovali transatlantické spojenectvo.

Pred niekoľkými mesiacmi sme sa mohli nazdávať, že pôvodný cieľ transatlantickej aliancie – chrániť svojich členov – bol vzhľadom na celosvetový politický vývoj naplnený. Mohli sme sa nazdávať, že aliancia od svojho vzniku konala tak múdro a efektívne, že teraz, keď má 65 rokov, by sme mohli v mieri užívať plody jej celoživotnej práce.

Bohužiaľ, mýlili sme sa. Nesprávne sme sa domnievali, že bude stačiť, keď aliancia bude mať hlavné ciele aliancie napísané vo svojom rodnom liste. To však nestačí. Len sa pozrime, ako sa v poslednom období stále častejšie spomína článok 5 – a to vo veľmi konkrétnych súvislostiach. Vlastne sa spomína častejšie než v uplynulých desaťročiach, vrátanie niekoľkých období studenej vojny.

Nezdôrazňujem to preto, lebo si myslím, že nastal čas na pesimistické scenáre. Zdôrazňujem to preto, lebo z pohľadu bezpečnosti cítim potrebu zdôrazniť, že neexistuje žiadna účinnejšia organizácia. Neexistuje žiadna iná záruka. A neexistujú lepšie princípy než tie, na ktorých stojí NATO.

Dámy a páni,

počas uplynulých 25 rokov museli Slováci zápasiť s nepriaznivou ekonomickou situáciou v strednej Európe tvrdou prácou a uťahovaním si opaskov. Stálo to však za to. Podmienky sa nastavili tak, aby bolo možné dosiahnuť výrazný hospodársky rozvoj. Podľa súčasných odhadov má Slovensko jeden z najvyšších rastov v Európe.

Rozšírenie EÚ bolo bezpochyby výhodné pre všetky strany. Občania Slovenska mali jednoznačný prospech z členstva v EÚ. A takisto bol vstup Slovenska prínosom pre Európsku úniu ako celok. Po desiatich rokoch Slovensko už nie je žiadny nováčik. V skutočnosti sa zo strednej Európy stal jeden z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich regiónov v Európe.

Len vďaka takémuto rozšíreniu mohla EÚ spojiť možnosti a príležitosti v rámci celej Európy a vytvoriť najväčší jednotný trh na svete. Členstvo v EÚ a eurozóne nebolo cieľom samým osebe — pomáha nám vytvárať ďalšie príležitosti pre priame zahraničné investície a pre podnikanie v zahraničí. Dobrým príkladom je skutočnosť, že Slovensko je v celosvetovom meradle najväčším exportérom áut na jedného obyvateľa.

Nenechajme sa však uniesť týmito úspechmi. Hlavným cieľom mojej návštevy v USA je hospodárska spolupráca a spolupráca v oblasti inovácií medzi oboma krajinami. Slovensko má čo ponúknuť. Máme veľmi silné odvetvie informačných technológií, vrátane rozvíjajúceho sa klastra kybernetickej bezpečnosti, špičkového výskumu v oblasti materiálov a biotechnológií a prudko rastúceho ekosystému startupov.

V záujme podpory zvýšenia budúcej obchodnej výmeny Slovenska a EÚ s USA bude potrebná komplexná dohoda o hospodárskej spolupráci medzi Európou a USA. Prostredníctvom Transatlantického obchodného a investičného partnerstva (TTIP) sa takýto rámec vytvorí. Slovensko vynaloží maximálne úsilie, aby sa rokovania uzavreli čo najskôr.

V prípade TTIP ide z nášho pohľadu o viac než len o ekonomiku. Intenzívnejšia obchodná výmena a vzájomná hospodárska závislosť posilní politické väzby ponad Atlantický oceán. Tým sa vytvorí ešte silnejšie puto medzi USA a Európou. To je podľa nášho názoru rovnako dôležité.

Slovensko sa nechce stať ekonomikou, ktorá sa zameriava len na jednu oblasť exportu. Ak chceme dosiahnuť vyšší a udržateľnejší hospodársky rast, musíme už dnes začať budovať ekonomiku založenú na inováciách. Aj keď si uvedomujeme význam tradičnejších odvetví, ako napr. automobilový priemysel, musíme sa sústrediť na také odvetvia, ako sú informačné technológie, kybernetická bezpečnosť, nové materiály alebo biotechnológie. Musíme sa zamerať na výskum a vývoj. A musíme pomáhať slovenským startupom pri ich expanzii na zahraničné trhy.

Regionálna spolupráca má veľký význam – spolu s našimi susedmi z Českej republiky, Maďarska a Poľska sme celosvetovo na 15. mieste z hľadiska veľkosti ekonomiky a štvrtým najväčším exportérom v EÚ. Ekonomiky všetkých štyroch krajín Vyšehradskej skupiny sú najotvorenejšie v celej EÚ. Vývoz rástol počas uplynulých desiatich rokov trikrát rýchlejšie v porovnaní s pôvodnými členskými štátmi EÚ-15.

Pre naše krajiny je nesmierne dôležitá spolupráca v oblasti podpory inovácií. Musíme spojiť sily, aby sa tento región stál známejší aj v USA. To sa dá najlepšie dosiahnuť prostredníctvom celosvetovo úspešných startupov. A najlepším miestom, kde sa to dá dosiahnuť, je Silicon Valley.

Na Slovensku nezabúdame, ako ťažko sme sa prepracovávali tam, kde sme teraz. Nezabúdame, koľko úsilia a odriekania nás to stálo. A ako som už spomenul, nezabúdame na to, čo pre nás znamenala podpora našich partnerov.

Dámy a páni,

na začiatku som hovoril o úspešnom príbehu našej krajiny počas uplynulých dvadsiatich rokov. Dva a pol desaťročia bolo príbehom pevného transatlantického partnerstva. USA nám pomohli stať sa súčasťou euroatlantickej rodiny. A naši vojaci bojovali a umierali bok po boku s Američanmi v Afganistane a Iraku za naše spoločné hodnoty. Tak to medzi priateľmi a spojencami chodí.